PÚŠTNE ZEME

Púštne zeme sú rozlohovo najväčšou krajinou Erandionu. Ako názov napovedá, jedná sa o zem, ktorej dominantou sú púšte. Najrozsiahlejšími sú púšť Hadar a púšť Tuar, ktoré teoreticky delia Púštne zeme na sever a juh. Za hranicou južnej púšte a posledných miest Púštnych zemí sa nachádza Naharský prieliv, ktorého druhý breh patrí Nahare, zvanej tiež ako Divočina – táto do Púštnych zemí nepatrí, avšak kvôli jej blízkemu susedstvu ju spomínam.

 

Vládcovia Púštnych zemí

Púštne zeme sú bezpochyby originálom medzi ostatnými krajinami Erandionu. Kým inde totiž vládne neoblomná pevná monarchia, v Púštnych zemiach je to 50:50. Ako sme sa dozvedeli v článku o Mate'teinaar , Púštne zeme môžu mať kráľa. Pokiaľ ale ten neurčí svojho nástupcu, zem nezdedí najstarší syn, ako to býva v iných kráľovstvách. Z Púštnych zemí sa stanú provincie a každú z nich spravuje niektorý z princov – synov zosnulého kráľa. Nezodpovedá sa kráľovi a je tak pánom vo svojom vlastnom malom „kráľovstve“.

Pokiaľ ale Púštne zeme jednotného kráľa majú, tak sa princovia stávajú iba správcami svojich provincií, ale v konečnom dôsledku spadajú pod vládu kráľa púšte.

 

Deti púšte

Obyvateľom Púštnych zemí sa hovorí „deti púšte“. V Púštnych zemiach odjakživa žili dva národy: Tuarijci a Hadarijci. Kým Tuarijci kočovali po púšti Tuar, Hadarijcom patrila púšť Hadar.

Tuarijci majú tmavohnedú pokožku, čierne vlasy a oči žiarivých teplých farieb – nezriedka jantárových odtieňov. Sú svetoznámymi tkáčmi kobercov so zložitými vzormi, vyrábajú deky i oblečenie.

Hadarijci sú zasa neprekonateľnými výrobcami šperkov – amulety, náušnice, prstene, náramky a ďalšie ozdoby sú ich jedinečným talentom známym po celom svete. Majú o čosi svetlejšiu pokožku než Hadarijci, hnedé až plavé vlasy a oči chladnejších odtieňov sivej a modrej.

Tieto dva národy odjakživa vzájomne obchodovali a vymieňali si zvesti z rôznych kútov krajiny. Väčšinou žili v mieri, ale ako inde vo svete, aj tu sa naskytlo mnoho príležitostí k bojom medzi severanmi a južanmi. Škriepkam bol koniec, keď prastaré Púštne zeme zjednotil pod svoju vládu kráľ Hamalán, pochádzajúci z národa Tuarijcov, a jeho kráľovnou sa stala hadarijská žena Talissa. Bol to symbolický popud k tomu, že Púštnym zemiam vládnu obidva národy, ktoré sú jednou rodinou. Od tých čias sa národy vekmi premiešali a nájde sa pramálo rodín, v ktorých by ešte kolovala čistá krv jedného alebo druhého národa.

 

Náboženstvá Púštnych zemí

V minulosti sme sa tejto tematike už venovali v článku o bohyniach Nassi a Ahnet . Pre úplnosť tohto rozprávania zhrniem, že Nassi, známa ako kráľovná kobra, je bohyňou smrti a jej moc predstavuje piesok. Jej kňazi zvaní Nissipovia vládnu práve tomuto sypkému živlu púšte. Ahnet je zasa bohyňou života a jej živlom je voda, ktorú ovládajú aj jej kňazi Alvaici.

Okrem týchto dvoch bohýň však jestvuje ešte jedna, o ktorej sa už ale v púšti takmer nehovorí. Je ňou stvoriteľka nočnej oblohy a patrónka jasnovidcov Zuntaria . Jej kňazi, Zuntarijci, sa v dávnych dobách tešili veľkej obľube, avšak predposledný kráľ púšte Talán sa ich moci bál. Nechcel ich predpovede ani moc vkladať človeku vízie, nechcel ich ilúzie. Dal ich pobiť a ich chrámy zrútiť. Tak sa Zuntarijci vytratili z Púštnych zemí a nahradili ich Nissipovia s Alvaickými kňazmi.

 

Krotitelia šeliem

Hoci krotitelia nepatria ku kňazom, aj o ich moci sa verí, že pochádza od bohov. Krotiteľ totiž dokáže ovládať nebezpečné tvory – levy, pantery, gepardy a iné dravé šelmy zo saván Púštnych zemí. Táto schopnosť sa nedá naučiť ani iným spôsobom získať: človek sa ako krotiteľ musí narodiť a je otázkou času, kedy v ňom dozrie a prepukne navonok.

Krotiteľ musí mať neoblomnú silu vôle. Nestačí mu veriť, že dokáže šelmu ovládnuť, on to musí vedieť a ničím sa nespochybniť. Iba tak sa môže stať pánom zvieraťa.

Pre schopnosť veliť dravým zverom sú krotitelia mimoriadne obľúbení vo vládnucej triede: ako súčasť vojska či ako ochrana miesta alebo osoby.

 

Zlodejský cech

Zlodejstvo. Patrí to k životu v Púštnych zemiach. Dokonca natoľko, že zlodeji majú vlastný cech, ktorému velí kráľ zlodejov. Všetok lup sa znáša do starého „opusteného“ chrámu, ktorý je aj domovom zlodejského cechu.

Ten, kto chce do cechu vstúpiť, musí mať veru rýchle nohy. Ale nielen kvôli budúcnosti, kedy bude musieť utekať pred zákonom. Je to aj kvôli vstupnej skúške, kedy sa z klietky vypustí šelma a dotyčný, ktorý je prijímaný do cechu, jej musí utiecť alebo sa skryť tak, aby ho nenašla. Pokiaľ ho šelma doženie alebo nájde, tak sa z neho stáva jej večera.

Zrejme netreba podotýkať, že zlodejský cech nemá prehnane veľa členov.

 

Otroctvo

Žiaľ, otroctvo bolo po mnoho storočí veľmi rozšírené. Otrokári unášali deti z karaván, z ulíc, z trhovísk, a potom ich predávali ďalej. Niektorých chlapcov cvičili, aby sa z nich stali vojaci, niektoré dievčatá predávali do verejných domov. Tí, ktorí neoplývali fyzickou silou ani krásou, boli predaní ako sluhovia.

Keď sa pokúsili o útek z otroctva a chytili ich, tak dostali na nohu kovový náramok, ktorý označoval utečenca. Čím viac nezdarených pokusov o útek, tým viac náramkov. Keď ich už mali toľko, že nepoučiteľnosť sa stala ich menom, tak ich poslali na ťažké práce do baní. Odtiaľ už väčšinou nejestvovalo vykúpenie.

O zrušenie otroctva sa zaslúžil kráľ Ramír, doposiaľ posledný známy panovník Púštnych zemí. Tento jeho počin však rozdelil krajinu na dva tábory: jeden, tvoriaci väčšinou, mu za zrušenie otroctva ďakuje. Druhý ho nenávidí, pretože so zrušeným otroctvom boli zrušené aj obchody s ľuďmi – druhý tábor tvoria, samozrejme, otrokári a ich mecenáši.

 

Studňa, v ktorej plávajú tajomstvá Púštnych zemí, je nevyčerpateľná. Spomenuli sme aspoň tie najhlavnejšie fakty, s ktorými sa v našej tvorbe možno stretnúť. Hoci o tom zatiaľ okrem najbližších osôb nik nevie, jeden príbeh odohrávajúci sa v Púštnych zemiach už na svete je a druhý sa píše práve v tejto dobe. Tešíme sa, až sa jedného dňa podelíme o tieto príbehy aj s vami, našimi čitateľmi.