KALAIR

Spomínate si na najohnivejšiu noc v Piesni Osudu? Pred niekoľkými rokmi sme jej nechali meno  Beltain. Keďže ale odvtedy Erandion získal vlastné božstvá a mýty, aj tento sabat sa obliekol do nového odevu. V Erandione sa už tejto noci hovorí KALAIR. Jej symbolom je stále oheň a oslavujú sa boh i bohyňa – stvoriteľ Aeiros a stvoriteľka Zuntaria, a ich spojenie, z ktorého vznikol plameň oblohy – slnko, čili slnečný boh Shamsarev. Tak, ako kedysi, aj teraz sa dá oslava bohov preniesť na boha a bohyňu „v každom z nás“, ako hovorí Rianna. Viac sa dozviete v nasledujúcej ukážke.

Celá plocha svätyne, ktorú ohraničovali megality, sa hemžila čarodejníkmi a čarodejnicami. Boli ich tam desiatky, ba až stovky. Zhlukovali sa okolo srdca svätyne, ktoré tvorila niekoľkoposchodová vatra. Z jej veľkosti bolo na prvý pohľad jasné, že až ju zapália, tak jej svetlo bude vidieť do šírych diaľav. Okolo vatry krúžila žena-kňažka, ktorej telo bolo pomaľované na každom kúsočku, a len zľahka zahalené priehľadnou látkou viac odhaľujúcou než skrývajúcou.

Bubny stíchli a zaznel chválospev z úst kňažky. Spievala o stvoriteľoch Aeirosovi a Zuntarii a o ich ohnivom spojení, z ktorého sa zrodilo slnko, trinásty dračí boh Shamsarev.

Napokon už bez spevu, s rukami dvihnutými k nebesiam, zvolala: „Chválime ťa, boh a kráľ dňa, vládca svetla! V tvojich vznešených perutiach šumí meno Aeiros, ten, ktorý vládne svetlej polovici roka! Chválime ťa, bohyňa a kráľovná noci, vládkyňa tmy! Hviezdy šepkajú tvoje meno, Zuntaria, ktorá vládneš temnej polovici roka! Oslavujeme vaše spojenie, ktorého ohne zrodili slnečného boha Shamsareva, nastoliac tak rovnováhu medzi svetlo a temnotu. My všetci, ktorí sme sa tu zišli, voláme vaše mená na slávu!“

Nato všetci čarodejníci jednohlasne volali mená dnes oslavovaných bohov: „Chvála Aeirosovi! Chvála Zuntarii! Chvála Shamsarevovi!“

Kňažka spustila ruky k telu a pokračovala: „Chválime harmóniu vo svete a chválime tiež harmóniu v nás.“ Položila si ruky na srdce a na okamih sa odmlčala. Potom pohliadla na dav a stále krúžiac okolo vatry dodala: „Dnes je každý z nás bohom svetla a každá z nás je bohyňou tmy! A náš posvätný kalairský oheň nech je symbolom nebeského ohňa, z ktorého pred dávnymi vekmi vzišiel slnečný vladár!“

Keď dohovorila, kľakla si tvárou k vatre a uklonila sa jej až po zem, rukami sa dotkla chladnej trávy. Po jej príklade tak urobili aj ostatní čarodejníci a čarodejnice. Riannine bujaré kučery pohladili zem, keď sa uklonila. Ozvalo sa mnohoraké šepotanie, ktorým čarodejníci vyzývali duchov ohňa o iskru priazne a následne na kope dreva vzplanuli stovky plamienkov, ktoré sa držali na spodných polenách, husto pritom čmudiac štipľavý dym.

Keďže už vedel, čo treba urobiť, Tar si tiež kľakol a zapálil svoju iskru. Z mágie síce neovládal veľa, no zapáliť oheň zvládal. Potom sa spolu s Riannou, Raonom a ostatnými postavili.

Dym, ktorý sa z driev vzniesol, sa nerozptýlil vo vetre. Vyleteli z neho dve dymové bytosti v podobách okrídlených koní. Akoby si roztriedili zrnká sivej farby dymu, jeden kôň sa otriasol v bielej farbe, zatiaľ čo ten druhý v čiernej.

„To sú podobizne stvoriteľov, biely pegas patrí Aeirosovi a čierny Zuntarii,“ pošepla Rianna Tarovi, lebo si nebola istá, či rozumie symbolike, ktorá sa pred nimi odohrávala.

„Chvála Aeirosovi! Chvála Zuntarii!“ zvolala kňažka, znova dvíhajúc dlane k nebesiam. Akoby svojím pohybom pomáhala dymovým pegasom, títo sa pustili do tanca okolo čmudiacej vatry a stúpali až k jej vrcholu. Keď ho dosiahli, spojili sa opäť do jedného, pričom kňažka dokončila: „Chvála Shamsarevovi!“

Čierno-biela masa dymu vybuchla v jasnom ohni, ktorý rozprestrel svoje vtáčie krídla nad celou svätyňou.

„Posvätný fénix,“ vydýchla Rianna, „Shamsarev.“

Fénix, ktorého perute hrali odtieňmi červených, oranžových a žltých plameňov, zosadol na vatru a stal sa jej ohňom. Naraz celá vzplanula tak silným plameňom, až ľudia museli ustúpiť dozadu pred sálajúcim teplom. Jej žiara ich nútila žmúriť oči a Rif, ktorý lietal kdesi v tmách, by mohol potvrdiť, že kalairský oheň skutočne vidieť z veľkej diaľky. Planula do tmavej noci, akoby bola svetlom nádeje v hlbokých temnotách.

Horu čarodejníc zahalilo ticho. Neuveriteľne dlho panujúce ticho, do ktorého sa ozývali iba praskoty ohňa. Nik sa neodvážil toto ticho narušiť; bolo tak posvätné, že ani Tar, ktorý nevedel, na čo sa čaká, sa neopovážil na nič opýtať.

Ozval sa bubon. Najskôr iba jeden, ktorého bíty pripomínali tlkot srdca. Potom zabubnoval druhý. Tretí, štvrtý, piaty a zrazu sa desiatky hudobných nástrojov zladili v napätie sľubujúcom bubnovaní.

Do bubnovania prehovorila kňažka a boli to jej posledné slová patriace dnešnému obradu: „Náš oheň horí. Shamsarev nám požehnal. Nech sa každý z nás stane bohom a každá z nás bohyňou!“

Po jej slovách sa napäté bubnovanie zmenilo na rytmickú melódiu, ktorá rozpaľovala mysle, nechávala bublať krv v žilách, burcovala telá do pohybu. Dunivé zvuky bubnov rezonovali až v žalúdku, otriasali celou osobou človeka.

Všetky telá sa v okamihu začali zvŕtať, dupali, točili sa, vykrikovali, zdvíhali ruky k nebesiam a zase ich pokladali dole. Každý tancoval tak, ako mu srdce hovorilo, iba Tar sa na to všetko díval. Sprvu nevedel, akými slovami to opísať, napokon mu vystačilo len jedno slovíčko – chaos. Príjemný chaos tvorený masou ľudí, ktorá divoko vírila prach do ovzdušia, čiže čoskoro bolo ťažké určiť, kto sa kde nachádza.

Zrazu Tara stiahla akási ruka, iba cez vibrovanie motýlích krídel z dotyku vedel, že je to Rianna. Doviedla ho temer do stredu onej skupiny a začala sa kol neho skrúcať i ona. Tar sa zúfalo poobzeral vôkol a mal pocit, že chce utiecť, no potom jeho oči spočinuli na Rianne a ťažkopádne kroky sa zľahčili. Keď sledoval, ako sa vlní, niečo sa v ňom strašlivo rozhorelo a zvuk bubnov len prikladal do jeho vlastného ohňa.

Stud šiel ta tam a Tar tancoval tak, ako ešte nikdy v živote. Spolu s Riannou okolo seba skákali a dupali, raz sa držali za lakte, inokedy sa dotýkali len pohľadmi. Rianna sa okolo neho krútila a nešetrila ľahkými dotykmi, ktoré ho zakaždým príjemne rozvibrovali. Vzala ho za ruky a točila sa spolu s ním, nedovoliac mu pozrieť sa nikam inam než na ňu. Ohnivé jazyky vatry sa odrážali v jej modrých očiach ako nečakané spojenie ohňa a vody a Tar nevedel, či sa v tom pohľade skôr utopí alebo ho spália tie plamene.

Do nosa mu opäť udrela nežná a zároveň silná vôňa ruží, neodmysliteľne sa mu spájajúca s Riannou. Tak, ako predtým pri maľovaní po telách, aj teraz mal pocit, že stráca pôdu pod nohami. Musel zastaviť kolotoč, v ktorom sa s Riannou ocitol, aby nabral rovnováhu. Spolu s ním zastala aj Rianna. Nespúšťajúc z neho zrak, podmanivým hlasom riekla:

„Dnešná noc, Tar, nie je len o bohovi a bohyni, ktorých oslavujeme. Je tiež o bohoch v nás. O bohovi v tebe,“ položila dlaň na jeho srdce a potom na svoje, pokračujúc: „a bohyni vo mne. A o tom, či ma ako svoju bohyňu prijmeš. Ja som si svojho boha vybrala.“ Zvodne sa usmiala a dýchla si na prsty pravej ruky, pričom sa jej na nich objavila rovnaká farba, akou mali pomaľované telá. Priložila ukazovák na Tarovo čelo a nakreslila mu naň znak slnka. „Si mojím slnkom, Tar. Prijmeš ma za svoju lunu?“

Tar zatajil dych, cítil ako ho obopína horúčava, ale nepochádzala z obrovskej vatry. Na pôvodcu toho ohňa sa díval. Držal ju za ruku a keďže zvedavo čakala na jeho odpoveď, nemo jej prikývol.

Rianna sa usmiala ešte krajšie. Tarova odpoveď akoby ešte viac rozžiarila ohne v jej očiach. Chytila Tarovu ruku a tiež mu na ňu dýchla. Jeho prsty od farby, ktorá sa na nich objavila, viedla k jej čelu, kde s ním nakreslila symbol mesiaca. Potom nechala ich dlane klesnúť.

„Si môj boh a ja som tvoja bohyňa,“ zapriadla, „v dnešnú noc sme spojení pred posvätným ohňom Kalairu.“