Po celom svete sa tieto dni a noci nesú v duchu sviatočna. Či už sa vo vašom kalendári nachádza Sviatok všetkých svätých, Dušičky, Halloween, Samhain, Deň mŕtvych alebo ešte iné pomenovanie, všetky tieto sviatky sa v istom zmysle pohybujú okolo zosnulých. Prelínanie sveta živých a záhrobia nastáva teraz aj v Erandione, kde pre toto obdobie používame názov Meriben. A práve odtiaľ priletela poviedka s názvom Pod závojom Meribenu, ktorú vám dnes prinášame.
Pod závojom Meribenu
kamenné megality, ktorých kruhové postavenie vytváralo prírodný chrám. Jeho strechu tvorilo nebo a základy siahali hlbšie než do pevnej zeme; až do tajomných útrob podsvetia. Kňazmi a kňažkami v tejto svätyni boli čarodejníci a čarodejnice zo všetkých Západných zemí Erandionu. Desiatky čarodejov kľačali dookola chrámu – od oltára v jeho srdci až po okraj ohraničený menhirmi. Každý z nich držal v rukách vysokú sviecu, ktorou pomyselne svietil na cestu do podsvetia. Komu?
Dušiam, ktoré zablúdili na púti zo svojho nebohého tela do ríše Sythiho, vládcu podsvetia. Jeho modla stála na oltári v podobe postavy v kapucni s rozopätou náručou, do ktorej vítal bludné bytosti. Na ramenách mu sedeli podobizne jeho detí, strážcov podsvetia: Maerta v tele havrana a Nassi v tele kobry.
Hmla objímajúca Horu čarodejníc zaliezala za golier. Bol to azda jej mrazivý dotyk, čo rozbehlo zimomriavky po chrbte čarodejníckeho učňa Raona? Alebo to spôsobil nezrozumiteľný šepot znejúci v hmle? Chlapec sa nervózne zamrvil. Kútikom oka zahliadol svojho učiteľa, majstra Pattana, ako sústredene čosi šepká plameňu. Nebol by rád, keby videl, že jeho učeň sa namiesto zaklínania rozptyľuje. Raon sa však nemohol upokojiť. Prsty hmlovej bytosti doňho dobiedzali a on sa čoraz viac vrtel.
„Pomoc…pomoc…“
Najprv si nebol istý, či naozaj v šepote vyrozumel žiadosť o pomoc. No keďže dovolávanie pomoci neustávalo, poobzeral sa, odkiaľ prichádza. Jeho pohľad sa stretol s priehľadným bielym stvorením, ktoré sa pred ním zhmotňovalo z prízračnej hmly. Bol to duch zosnulej ženy.
„Prosím, pomôž…“
Polial ho studený pot a začal potichu odriekať zaklínadlo, ktorým by pomohol tejto duši ukončiť blúdenie prechodom do podsvetia. Lenže duch krútil hlavou. Ukázal jednou rukou smerom k lesu, ktorý tvoril hranicu medzi osamotenou Horou čarodejníc a pohorím Dračí chrbát. Raon neustával v odriekaní a tak duch položil dlaň na jeho sviecu, čím plameň zhasol. Znovu ukázal na les.
„Poď za mnou…musíš pomôcť…“
Nevediac, čo má robiť, chlapec zmätene pozrel na svojho majstra. Ten už skončil zaklínanie a prizeral sa, čo sa vedľa neho odohráva. „Vyslyšíš jej žiadosť o pomoc?“ opýtal sa pološeptom svojho učňa. Ten váhavo prikývol. Klamal by, keby povedal, že sa nebál nebezpečenstiev číhajúcich v lese počas Meribenu. Avšak náhlivosť v duchovom hlase ho prinútila opustiť svoje miesto a vydať sa tam, kam ho duch povolával. V jeho šľapajach sa pobral aj majster Pattan, aby učňa ochránil či mu pomohol, keby to bolo potrebné.
Duch ich priviedol na lesný chodník, kde ukázal na zem. Pri pohľade tam Raon zhíkol a prudko zastal. Pattan mu povzbudivo stisol plece, obišiel chlapca a zohol sa k žene, ktorá tam nehybne ležala uložená v machu a prikrytá plazivou hmlou, ani čoby to bola jej posmrtná prikrývka. Telo tej ženy patrilo duchovi, ktorý ich sem priviedol.
„Odpusť, tu nič nezmôžeme,“ riekol vrúcne čarodej, „tvoj život v tomto tele skončil.“
„Pomôž!“ Vyzval ho duch nástojčivo. Tentoraz však ukázal smerom k húštine.
Raon sa tam šiel pozrieť. Rozhrnul krovy a nestačil sa čudovať. Skrývalo sa tam učupené malé dievčatko. Nemalo hádam ani päť rokov. Rozcuchané ryšavé vlasy sa mu lepili tvár mokrú od sĺz. Objímalo si kolená a ustráchane vyvaľovalo zelené oči na neznáme tváre.
Pattan priskočil k húštine a vytiahol odtiaľ dievčinku. Držiac ju v náručí, utrel jej slzy a spýtal sa: „Moja milá, ako sa voláš?“
Namiesto dieťaťa odpovedal duch: „Jej meno je Trisha. Pomôžeš jej?“
Čaromajster bez váhania prikývol: „Ujmem sa jej a vyučím ju remeslu. Ale najskôr pomôžeme tebe. Raon, zapáľ sviecu.“
Zatiaľ čo učeň poslúchol, duch šepol: „Ďakujem. Teraz už môžem odísť.“
Raonovi sa chvel hlas, kým odriekal: „Nasleduj cestu, ktorú ti ukazuje plameň. Nasleduj svetlo za bránou, cez ktorú ťa prevedú strážcovia Maerte a Nassi. Nasleduj volanie Sythiho na brehy posmrtnej rieky. Splyň s jej vodami. Nech jej vlny odnesú tvoj minulý život a z jej hlbín nech sa zrodí tvoj život budúci.“
Duch so smutným úsmevom na perách slabol, až sa celkom vytratil. Keď bol preč, Raonova svieca sama zhasla. Chlapcovi sa po lícach skotúľali slzy.
„Hlavu hore, chlapče,“ prihovoril sa mu majster, „zachoval si sa správne. Urobil si, čo bolo potrebné. A teraz…“ Znovu utrel slzy ryšavému dievčatku. „…teraz je potrebné postarať sa o Trishu.“
Z príbehov Pieseň Osudu a Hra Osudu už vieme, že Raon sa u majstra Pattana učil spolu s Riannou a Trishou. Doteraz sme však netušili, ako sa Trisha do učenia dostala. Dnes nám Erandion vydal odpoveď na túto otázku.
A ako trávite toto sviatočné obdobie vy? Ste za tradičné Dušičky? Skúšate halloweensky trend? Máte nejaký ďalší sviatok vsadený do terajšieho obdobia? Budeme radi, ak sa s nami podelíte v komentároch o svoje skúsenosti :)
Majka
Komentáre
Zverejnenie komentára