Vôľa Habashetu

(Príbeh Sidháry a Nahary)

(obrázok generovaný AI)

            //„Stále existovalo jedno miesto, kam sa smiech nedostal. Cez silný mrak zlosti a nenávisti sa ani nemohol. Ako výstraha dával na známosť, že sem žiadne šťastie nevkročí, nie, kým toto územie bude patriť smrti.

Bola to posledná úloha, posledná výzva, ktorú Shankar so Shriyou museli podstúpiť. Sedeli na pieskových koňoch, tie ticho cupitali vpred, oproti desivému oblaku zúrivosti. Vzdúval sa a prevaľoval, hoc tam nezavial ani vánok. Ticho násobené strachom a úzkosťou ničilo akýkoľvek náznak bezpečia, lež oni aj tak museli pokračovať.

Zastavili. Tesne pred hranicou. Shankar i Nibras ju videli. Pomyselnú čiaru v piesku, ktorá ohraničovala územie pomstiteľov. Habashet.

„Už vieš, čo urobíš?“ spýtal sa Nibras syna.

Shankar sucho prehltol a pokynul klesnúť pieskovým koňom. Všetci sa ocitli na nohách. On, jeho otec, Shriya, jeho matka, Nimay a tentoraz sa k nim pridala i Nadiya. Odmietla svoju kráľovnú pustiť na toto miesto samú.

Shankar sa otočil k Shriyi a Nadiyi: „Hlavne ostaňte tu, ak sú skutočne tak vražední, nepotrebujeme, aby sa vám niečo stalo. Nechajte nás s nimi najprv prehovoriť.“

Shriya si pritiahla oblečenie tesnejšie ku krku a stroho prikývla. Mala strach. Stála voči najväčšej krivde, ktorú kedy Nahara vykonala. Udialo sa to tak dávno a pritom stále to ostávalo živé. Vedela, že tomu bude musieť čeliť, pretože pokiaľ pomstitelia budú na naharských pieskoch, žiaden shamsar nebude v bezpečí.

Shankar sa otočil na otca: „Môžeme?“

Ten mu prikývol a spoločne vykročili. Po pár nesmelých krokoch sa citeľne ochladilo. Vzduch oťažel a dopadal na pľúca ako kameň. Šuchotanie piesku v poryvoch vetra, ktorý tam nebol, mrazilo.

„Vyvolený...“ zasyčali studené hlasy a gúľali sa vôkol nich. „Prišiel si nás oslobodiť? Pochovať krivdu a neprávo, ktoré na nás napáchali?“

Shankar sa zachvel, keď sa kol neho mihol jeden z prízrakov. „Možno?“ odpovedal im a pokúšal sa znieť odvážnejšie, než sa cítil. „Ak mi to dovolíte.“

Zjavili sa. V šíkoch obkolesili dvojicu. Nemali tváre, iba prázdne miesta vypĺňané pieskom. Telá, ruky i nohy splývali do jedného tvaru. Jediné, čo bodalo boli prázdne čierne jamy, čoby oči a ústa, ktoré sa mnohokrát otvorili a nevydali slovo.

„A ako to chceš spraviť?“ zasyčali hlasy, ako vlna sa odrazu objavili pred ním. Shankar im neuhol, ani sám nevedel povedať, či od strachu ostal prikovaný, alebo jeho telu velil rozum a on vedel, že jemu nemajú dôvod ublížiť.

Hlasy pokračovali: „Si tak mladý, sotva si dokončil učenie...“ zodvihli pieskovú napodobeninu ruky a chceli sa ho dotknúť, no nespravili tak.

„Niektorí z vás zomreli mladší,“ zašepkal Shankar s bolesťou v hlase, keď zazrel prízrak pripomínajúci chlapca, „a predsa ste tu.“//

 

        Habashet, ako si sa správne dovtípil/a je miesto s krvavou minulosťou. Kedysi dávno sa tam stala hrozná vec. Hrozné neprávo, hrozná krivda. Obyvatelia Habashetu boli kruto zavraždení. Ohnivé plamene z rúk shamsarov im vzali životy, spálili ich telá a spolu s nenávisťou navždy pochovali pod dunami.

       A tam, na tom piesku sa zrodili prízraky, takzvaní pomstitelia. Sú to duše nissipov, ktorých život bol násilne ukončený a ich hnev sa pretavil do podoby v akej vraždí dnes. Mali len jednu úlohu – zabiť čo najviac shamsarov.

//„Čo si zač?“ spytoval sa vystrašene Nimay, uskočiac dozadu. Aj Nibrasom trhlo, lebo ho prekvapilo, čo sa to pri nich zjavilo.

Nato sa okolo nich začali objavovať ďalšie a ďalšie prízraky, až boli zakrátko obklopení stovkami zlovestných bytostí. Všetky prízraky odpovedali jednohlasne a znelo to, akoby v ich odpovedi syčalo tisíc hadov: „Som zlo, ktoré sa zrodilo z hrôzostrašných činov dávnych shamsarov. Som živou pripomienkou mŕtvych. Som sudcom, ktorý odsudzuje shamsarov k najhoršiemu precíteniu všetkého trápenia, ktoré oni spôsobili mne, kým som žil.“

Nimaya z tých slov mrazilo. Nibras sa postavil medzi neho a prízraky, hovoriac: „Sú to prízraky pomsty. Mstia sa shamsarom za niečo, čo im v minulosti urobili. Pochádzajú z ríše bohyne Nassi.“

„Nassi…“ zapriadli stovky hadov. „Moja jediná kráľovná. Pobozkala ma a oni ma zato zabili. Vytrhli z mojej hrude srdce, ktoré bilo pre ňu. Spálili ho na popol. Spálili mňa. Nás všetkých. Spálili náboženstvo kráľovnej kobry.“

Pomätený shamsar odrazu začal kričať hlasnejšie, trhal si vlasy a hádzal sa o zem. Nibras s Nimayom netušili, čo sa mu stalo.

Hlas prízrakov riekol: „My obrátime ich moc proti nim. Necháme ich precítiť smrť, ktorej sa na nás dopustili. Ich telá prežijú, ale ich mysle spálime zato, že oni spálili nás.“//

 

        Nassi. Nissip. Čože? Ak sme ti trochu pomotali hlavu bohyňami, jej kňazmi a ty vôbec netušíš o čom je reč a hlavne to vedieť chceš – nájdeš to v tomto článku: Bohyne púšte. Tam sa podrobnejšie venujeme tematike bohýň púšte a ich kňazov.

 

//Prízraky sa rozvírili vôkol, kvílili a syčali ako hady.

Shankar chytil Shriyu za ruku, aby sa ich krvavé puto znova spojilo a vyslovil sa aj on: „Ak chcete súdiť túto shamsaru za činy iných shamsarov, súďte aj mňa. Som rovnako vaším nepriateľom, ako je ním aj ona.“

„Shankar!“ okríkla ho ona. „To nesmieš!“

„Ani ty!“ odsekol jej on. „Rozumiete, na čo poukazujem? Váš hnev je mierený nesprávne. Shamsari, ktorí si ho zaslúžili, sú mŕtvi! Vraždili ste po generáciách, nie je už čas prestať?“

Pomstitelia sa zastavili. Ostali visieť vo vzduchu a okolie náhle pohltilo ohlušujúce ticho.

„Čas prestať?“ zopakoval hadí hlas.

„Oslobodiť sa?“ pridal sa ďalší.

„Ukončiť to?“ pošepol zas iný.

Piesok sa znova začal víriť, vzdúvať náporom hnevu.

„Bolesť je priveľká, náš hnev je priveľký,“ sipeli všetky hlasy naraz, „nedokážeme odpustiť. I keď túto shamsaru necháme ísť, nedokážeme odpustiť tím, čo nám to spravili.“ Piesok zasa klesol k zemi a ľahko sa kotúľal kol nich.

„Ale to sa tu navždy uväzníte!“ zahabkala Shriya.

„Možno je to náš trest. Možno je to naša vôľa. Možno prešlo málo času, aby sme dokázali odpúšťať.“

Je možné úplne odpustiť? Je možné prekonať svoju bolesť, pocit krivdy a hnev? Pre niekoho možno áno, iní s tým dlhé roky bojujú, ale nakoniec to aj tak nezvládnu. Otázka, či sa oslobodia aj duše nissipov zostáva zatiaľ nezodpovedaná.//

Tento článok by som ukončila Shankarovým zdelením. Miesto tragédie sa stáva prvý pilierom nissipskej viery v Nahare a tak to musí byť. Nassi je totiž bohyňa smrti a preto príhodnejšie miesto na prvý chrám vôbec asi ani nemohli nájsť.

 

//„Ste nissipovia,“ upozornil na seba Shankar, „učte sa, vzdelávajte, tak ako to robí každí nissip v Sidháre. V chráme. Ako pamiatka na všetko, čo sa tu udialo, ako uctenie vášho života, ako prvý kameň nissipskej viery vám postavíme s mojím otcom chrám. Prvý nissipský chrám v Nahare a bude v Habashete. Na mieste, kde bola preliata nisspská krv. Bude pripomienkou a bude vašim útočiskom.“//

Dúfam, že ste si si pochutnal na krátkych útržkoch z nášho aktuálneho príbehu. Jeho koniec je už na spadnutie, vlastne chýba nám len epilóg. Je to neuveriteľné, ale o tom ti dáme vedieť až sa to udeje. Zatiaľ prajeme krásny zvyšok leta, chytaj lúče slnka a uvidíme sa o týždeň.

Michaela.