Šógun

Každý človek má tri srdcia.
Jedno v ústach, ktoré pozná okolitý svet.
Ďalšie v hrudi, to je pre priateľov.
A tajné srdce, pochované tak hlboko, že ho nikto nenájde.

Asi sa nájde len málo ľudí, ktorým by fenomén s názvom Šógun unikol. Obzvlášť minulý rok (2024), kedy vyšiel rovnomenný seriál natočený podľa knihy Jamesa Clavella. Čakanie na avizovaný seriál som si skrátila práve prečítaním knižného diela. Hoci pri pohľade na hrúbku knihy slovo „skrátenie“ stráca význam. Kým som ju dočítala, seriál bol už dávno „vonku“.

Tematika samurajov sa mi vždy páčila, o čom svedčí aj môj nedávny článok o výstave Japonskí samuraji. Medzi mojimi srdcovkami sa nájde film „Posledný samuraj“ a tiež séria „Rurouni Kenshin“ a to ako filmy, tak aj anime a manga. Už počas školy patrili k mojim obľúbencom knihy od Chrisa Bradforda „Mladý samuraj“, v ktorých sa chlapec európskeho pôvodu nepriazňou osudu na mori dostane do Japonska. Objavuje tamojší svet, spoznáva Japoncov a dostáva sa do samurajského učenia.

Šógun sa spočiatku zľahka podobá na Mladého samuraja, čo je zrejme dôvod, prečo ma to k nemu pritiahlo. Čo na nás teda číha, keď otvoríme Šóguna?

Postavou, ktorá nás sprevádza príbehom, je anglický námorník John Blackthorne. Plaviac sa na lodi Erasmus stroskotá na pobreží japonskej dediny, kde sa on i preživšia časť posádky stávajú zajatcami. O ich osude rozhodne Blackthornove stretnutie s jednou z najdôležitejších postáv príbehu: Yoshi Toranaga je jedným z regentov, ktorí dohliadajú na chod zeme, kým mladý cisár dospeje. Napodiv sa Toranagovi cudzinec zapáči, alebo lepšie povedané v ňom vycíti možnú zbraň proti svojim nepriateľom. A že tých teda je! V samotnej rade regentov sa šíria intrigy, ktoré sa chcú Toranagu zbaviť. Hovorí sa tiež o tom, že povstane nový šógun: muž na stupienku moci hneď po cisárovi - a keďže v dobe príbehu je cisárom dieťa a šógun by bol jeho regentom, tak v šógunových rukách by bola prakticky najvyššia moc. Toranagovi (ne)verní poddaní mu radia, aby sa on sám stal šógunom, čo on navonok odmieta – no ktovie, aké pohnútky sa skutočne skrývajú v jeho srdci? Pri tejto príležitosti by som rada zopakovala citát, s ktorým som článok začala – vkladám sem jeho knižnú verziu (v úvode článku som použila seriálovú verziu): „Každý muž má v ústach falošné srdce, aby ho ukazoval svetu. Druhé srdce má v hrudi a ukazuje ho iba najlepším priateľom a svojej rodine. Má aj tretie srdce, to pravé, tajné, ktoré okrem neho nik na svete nepozná a ktoré je skryté bohviekde.“ Dovolím si tvrdiť, že tento citát presahuje hranice knihy a možno ho aplikovať na každého z nás, nie len na pána Toranagu.

Aby toho náhodou nebolo málo, tak popri rozvíjaní politickej zápletky sa odohrávajú aj ďalšie deje. Nemožno opomenúť portugalských kňazov, ktorí v Japonsku šíria kresťanstvo a neskáču nadšením, že Toranaga si drží nablízku európana vyznávajúceho iný druh náboženstva, než je to ich. Na pretrase je tiež obchodná loď smerujúca do Číny, ktorej uchmatnutie Blackthorna nemálo vábi… A v neposlednom rade je tu formujúci sa vzťah Blackthorna a Marikó, Japonky, ktorá tlmočí Toranagovi a Blackthornovi z angličtiny do japončiny a naopak. Nemusím azda dodávať, že Marikó je vydatá za samuraja a tak nemožno ani pomyslieť na románik s Blackthornom. Či je to inak?

Kniha obsahuje mnoho dejových nití a len pozorný čitateľ sa v nich dokáže nestratiť. Keď si prečítate recenzie na knihu od čitateľov v nejakom online kníhkupectve, tak si všimnete, že čitatelia sú rozdelení na dva tábory. Jedni tvrdia, že kniha je zbytočne dlhá, rozvláčna, venuje sa mnohým postavám a po krátkom čase už človek netuší, kto je kto a aká je jeho úloha. Druhý tábor sa dušuje, že kniha sa číta prakticky sama. Za mňa majú pravdu jedni aj druhí. Aj ja musím uznať, že je to naozaj veľmi dlhá kniha s nenormálne veľkým množstvom postáv. Je viac o zákulisí než o akcii. Napriek tomu si vás však dokáže podmaniť a keď vás vtiahne, tak vás nepustí až po poslednú osemsto pätnástu stranu. Áno, čítate dobre. 815 je počet strán, ktorý na vás čaká, pokiaľ po Šógunovi siahnete.

A chcete „počuť“ niečo ešte závratnejšie? Šógun je len prvá zo šiestich kníh, ktoré autor James Clavell napísal v rámci takzvanej Ázijskej ságy. Ďalšími dvoma knihami, ktoré v rámci nového vydania u nás vyšli, sú Tajpan so 664 stranami a Gaidžin s úctyhodnými 1064 stranami. Tak čo, zakrútila sa vám hlava? Zvyšné tri knihy (Potkan kráľ, Panský dom a Smršť) zatiaľ v danom vydaní nevyšli. Knihy na seba dejovo nenadväzujú, odohrávajú sa každá v inej krajine a inom letopočte. Možno ich teda čítať v ľubovoľnom poradí. 

Pokiaľ sa rozhodnete siahnuť po Šógunovi, prajem vám VEĽA zaujímavo stráveného času v krajine samurajov. Nezľaknite sa prvých strán, kde je Blackthorne ešte na lodi – nebojte, Japonsko je už prakticky za rohom…

Ja osobne sa v blízkej budúcnosti chystám na Tajpan a Gaidžina a ktovie, možno vám o nich tiež prinesiem zopár riadkov, až ich dočítam. 

Majka