Výročie príbehovania 2025: Trenčín

Trenčín. Všetci ho poznáme ako „mesto módy“. My dve by sme mu ešte dopriali prívlastok „mesto drogérií“, pretože po počiatočných peripetiách nájsť hocijakú drogériu nás po zvyšok pobytu sprevádzalo až vtipne prehnané množstvo drogérií číhajúcich na každom rohu. Ale nie drogérie bolo tým, čo nás sem privábilo. Lákadlom pre dve autorky nebolo nič iné než najznámejšia dominanta mesta: TRENČIANSKY HRAD. 

Na víkend do Trenčína sme sa vybrali osláviť naše výročie spoločného písania. Alebo lepšie povedané „príbehovania“, čo nás vystihuje väčšmi. Nie všetky naše spoločné príbehy boli totiž vždy písané – tie celkom prvé sme si sčasti aj rozprávali každej voľnej chvíľky, ktorú nám štúdium na strednej škole poskytovalo. A od týchto rozprávaco-písacích počiatkov nášho príbehovania ubehlo tento rok krásnych SEDEMNÁSŤ rokov. Za tú dobu by človek vychoval tínedžera; my sme za tú dobu napísali trinásť príbehov, z čoho niektoré majú aj viac dielov. Výročie príbehovania sme si udali na dátum 22.2., pretože je ľahko zapamätateľný a preto sme ho hneď prvý rok zabudli a ďalší rok museli smažiť to, čo podľa anatómie máme v hlavách, aby sme si spomenuli, na kedy sme asi tak mohli určiť dátum výročia. Potom si to už, našťastie, pamätal facebook 😀

Zvyčajne sme výročie oslávili tým, že sme si navzájom zablahoželali do správy, prípadne cez nástenku sociálnej siete, ale tento rok sme sa rozhodli to zmeniť. Zaviedli sme novú tradíciu: oslava výročia bude prebiehať ako „výjazdové rokovanie vlády“, teda na nejakom peknom mieste, ktoré nám ponúkne možnosť spoločného výletu, ideálne spojeného aj s možnosťou čerpania inšpirácie. A čo je vhodnejšie na čerpanie inšpirácie pre autorky pseudo-stredovekého sveta, než starobylý hrad?

Keď sa pozrieme na dátum 22.2. – posledný februárový týždeň – tak z hľadiska výletovania nie je ani trochu vhodný. Buď je totiž zima alebo strašná zima, fujavica, mráz, víchrica či iné strašne „príjemné počasie“, v ktorom sa človeku chce všeličo, len nie loziť po vonku. Takže sme si zabalili teplé oblečenie, nahodili zimné bundy a hor sa do Trenčína! Stretli sme sa na vlakovej stanici a pod dohľadom trenčianskeho hradu, ktorý na nás dozeral z výšky nad mestom, sme našli cestu na najočakávanejšie miesto dňa. Do reštaurácie. Po niekoľkohodinovej ceste z Vysokých Tatier a zo Zlína nám v bruchách hral taký orchester, za aký by sa nehanbila ani národná filharmónia. Trenčiansky pivovar Lanius nás pohostil nielen skvelým jedlom, ale aj výberom tunajších pivných špecialít, ktoré sme počas celého pobytu ochutnali takmer všetky. Poobedná prechádzka po meste znie ako skvelý nápad, pokiaľ vonku nefučí štipľavý vietor, z ktorého človeku krehnú prsty na ruke, ktorou za sebou ťahá kufor. Za zvuku hrkania skrehnutých kostí a rapkania koliesok kufra sme sa ale predsa prešli krížom cez mesto, pričom sme pozdravili vodníka Valentína a napokon sme zakotvili v hoteli Magnus, ktorý sa stal našim prístavom počas pobytu.

TRENČIANSKY HRAD

Sobota, 22.2. bol deň D, deň návštevy Trenčianskeho hradu. Obľúbeným pešibusom sme sa prešli cez mesto a vyliezli ku hradu Farskými schodmi, ktoré len pozvoľna stúpajú a tak ani netrénovaný človek nemusí pri výstupe na hrad vypľuť dušu. Po schodoch nás čakala cesta popri hradbe, z ktorej sálal chlad, história a to, čo pre nás bolo najdôležitejšie: múza. Môcť sa dotknúť hrubého kamenného múru tak, ako to robia postavy v našich príbehoch, umocňuje naše prepojenie s nimi. Razom sme začali dýchať vzduch nasýtený inšpiráciou. Vynorili sme sa spod brány a ocitli sa zoči-voči samotnému hradu.

Do prehliadky, ktorú nám Miška rezervovala online dopredu sme mali ešte nejaký čas a tak sme sa porozhliadli po rozsiahlom dolnom nádvorí. Neopomenuli sme studňu lásky, hladomorňu, delo a v rámci vzdelávania sme sa obohatili textami o stredovekých vojenských katapultoch. Z vežičiek sme sa pokochali výhľadmi na Trenčín aj na hrad z inej perspektívy.  

Areál je taký rozľahlý, že nám hodinky oznamovali splnený cieľ v počte krokov na deň, a to sme ešte ani neabsolvovali prehliadku. Prehliadka samotná bola zaujímavá, no nebudem sa tu o jej obsahu rozpisovať, nakoľko ju treba počuť a zažiť priamo na hrade. Zo zaujímavostí vypichnem Matúšovu vežu. Každému, kto ju už navštívil, utkveli v pamäti jej schodiská so schodmi rôznych výšok, šírok a sklonov, ktoré sú doslova prekážkovou dráhou nielen pre nás ako návštevníkov, ale zaiste nepridali na pohodlí ani jej pôvodným obyvateľom. Tento ne-bezpečnostný systém bol namierený proti nepriateľom, ktorí sa na oných schodoch mohli iba dolámať, keď domáci pozakrývali okná – veru, v nepreniknuteľnej tme by tie schody neprežil nik.

Mimochodom, vedeli ste o tom, že rímske vojsko kedysi dorazilo až na územie Trenčína? Zachovalý nápis z tohto obdobia sa dá vidieť na skale, na ktorej je hrad postavený (z interiéru hotela Elisabeth – voľne prístupný verejnosti).

Po prehliadke sme ešte v areáli hradu navštívili kasárne, kde akurát prebiehala výstava „Zima, fašiangy a svet naopak“. V tomto čase, kedy píšem tento článok (júl 2025), tam prebieha výstava „Egypt, dar Nílu“, ktorá by pre nás bola možno ešte zaujímavejšia, nakoľko finišujeme príbeh odohrávajúci sa v Nahare – krajine inšpirovanej starovekým Egyptom.

Za odmenu po zdolaní celej prehliadky a niekoľkých okruhov po celom nádvorí, katakombách, nádvorí, katakombách a zasa nádvorí sme si ovlažili hrdlá nápojom, ktorý som tu ochutnala po prvý raz: volá sa korma a je to spojenie piva s medovinou. Žiaľ, medovina nebola zohriata, ako by mala byť, takže nás korma veľmi nezahriala, no aj tak môžem povedať, že je to nápoj podľa môjho gusta. Potom sme vykúpili obchod so suvenírmi a tým sme ukončili naše potulky po Trenčianskom hrade.

Po dni strávenom na hrade sme doplnili hladinu cukru v donutérii na námestí a potom sa vrátili do hotela. Tam sme dali šancu miestnemu wellnessu, no kvantita ľudí v ňom nás rýchlo vyhnala naspäť do hotelovej izby. A tam, v pokoji pri pohári vínka, sme nielen spomínali na príbehy, ktoré už máme za sebou, ale sme aj plánovali mnoho nových postáv, miest a dejov. Tieto rozhovory nás vždy zabavia na dlhé hodiny a tak sa niet čomu diviť, že sme šli spať ďaleko po polnoci. 

V nedeľu sme sa s rozlúčili s Trenčínom aj so sebou navzájom. Zatiaľ čo ja som nasadla na vlak smer Poprad, Mišku odviezol autobus naspäť do Čiech. Naše sedemnáste výročie príbehovania bolo oslávené a my sme sa mohli pomaly vrátiť do kolobehu každodenného života. Z Trenčína sme si odniesli skvelý pocit zo spoločne stráveného času, hromadu nových nápadov a v neposlednom rade mnoho zaujímavostí o živote na hrade, boji a iných hradných záležitostiach, ktoré nám prídu vhod pri ďalších príbehoch.

Článok pripravila Majka.