STONEHENGE

Táto prazvláštna pamiatka, ktorá je už teraz celosvetovo známa, pochádza ešte z doby kamennej a nachádza sa neďaleko Amesbury v Anglicku. Pozostáva z obrích kameňov rozmiestených v kruhoch. Sú rôznej výšky, rôznej šírky a stred tvorí podkova.

Keď sa povie Stonehenge, nikto nezabudne pripomenúť nadrozmernosť kameňov a fakt, že netušia, ako ich tam v tej dobe doniesli. Pretože nikde v okolí (v tej dobe) takéto kamene neboli. A naozaj pri pohľade na ich monštruóznosť sa pozastavuje hlava. Isteže v Erandione by sme mali odpoveď jasnú. Bol to dar od bohov. Doniesli ich tam draci. Avšak ako sa to udialo v skutočnosti, môžeme len hádať.

Stonehenge je pokladaný za najstaršie slnečné hodiny. Vraj bol vytvorený tak, aby počas východu a západu slnka jeho slnečné lúče svietili do stredu pamiatky. Neviem to potvrdiť, nezažila som si ani jeden spomínaný okamih dňa.

O tejto pamiatke sa hovorí, že je len obrovským pohrebiskom, ktorého význam doteraz nie je poriadne vysvetlený. Dala však vzniknúť mnohým legendám, jedna z nich je o kráľovi Artušovi. Teda skôr jeho priateľovi Merlinovi, ktorý mal s obrom tú megalitickú stavbu vytvoriť pre svoje čarovanie.

Dokonca aj my v Erandione sme sa nechali inšpirovať týmto skvostom. Konkrétne v príbehu Kroniky Dragonnaru a navštívili ho čarodejníci zo Začarovaného lesa počas sabatu zvaného Meriben.

„Malinká lúčka v srdci lesa bola orámovaná obrími kameňmi. Už pri pohľade na tie skaly bolo cítiť, že nie sú vôbec obyčajné. Ich prapodivný lesk a obohacujúca sila, ktorá sa z nich valivo liala na stovky kilometrov, ohromujúco priťahovala čarodejníkov a rozvibrovala im končeky prstov.

Uprostred megalitickej stavby – či už vytvorenej rukou človeka a či vôľou samotných bohov - planula hranica. Dlhočizné jazyky blikotavo osvetľovali okolité kamene, runovité nápisy po ich obvodoch a nútili ich vrhať strašidelné tiene do okolia.“

 

Nejako podobne vyzeral aj skutočný Stonehenge a temer rovnako, ako Arian v nasledujúcej ukážke (aspoň na začiatku) som sa cítila  aj ja, keď som k onej pamiatke kráčala.

 

„S každým krokom, ktorý ho k megalitom priblížil, v ňom stúpalo napätie. Cítil, ako z nich sála energia a ako ho obopína čoby matka svoje dieťa; ako ho volá a priťahuje. Zároveň však cítil chlad. Mrazenie na chrbte, ktoré nebolo spôsobené vonkajšou teplotou. Pritiahol si kabát tesnejšie ku krku a neisto sa poobzeral okolo seba, čakajúc, že naňho odkiaľsi vybafne duch alebo niečo podobné, čo mu nastupujúcu triašku spôsobovalo.

Po niekoľkých krokoch zamrzol na mieste. Začul nepriateľské vrčanie zvieraťa. Ako keď bez dovolenia vojdete na územie šelmy. Mladý čarodejník pomaličky pozrel k zemi, lebo odtiaľ zvuk prichádzal.

Jeho pohľad sa stretol s pohľadom krvavých očí patriacich stvoreniu černejšiemu než uhoľ. Zo statného tela tohto temného psa sa vznášal čierny dym, spod jeho neobrúsených pazúrov sršali iskry zakaždým, keď nadvihol labu a znova ju položil na zem. Len čo na okamih pootvoril papuľu, aby výstrahu zopakoval, vnútro hrdla i papule mu zapulzovalo v červenom ohni...“

 

V Anglicku síce neboli pekelné psy, ale všade neuveriteľné kŕdle vrán. Bolo ich tam toľko, že človek ozaj veril poverám o magickosti tohto miesta a mne nebolo treba veľa, aby som si zaletela k našim príbehom a postavám v nich.

Bol to obohacujúci výlet a keď prežijete fakt, že sa vláčite niekoľko hodín na miesto, kde len stojí zopár veľkých „šutrov“, tak vás milo poteší múzeum s vykopávkami a pozostatkmi, ktoré našli v okolí Stonehengu. Alebo zachovaná dedinka, kde môžete nahliadnuť do drobných domčekov z doby kamennej.

No a pri tom všetkom obdivovaní a vyberaní akejkoľvek z právd kolujúcich o Stonehenge si možno spomeniete aj na nás a náš Erandion, v ktorom sa tiež nachádza podobná megalitická stavba.