MERIBEN

 

Dušičky, sviatok všetkých svätých, halloween, samhain, … Poznáme mnoho názvov, ktoré označujú mrazivý večer na prelome októbra a novembra. Niekto je za tradície našich predkov, niekoho zas láka zahraničný spôsob „osláv“ a niekto hlása návrat ku koreňom, kde leží kolíska všetkých podôb tejto noci. V tomto príhodnom období si povieme, ako sa toto prelínanie sveta živých so záhrobím uctieva v Erandione.

Sviatok sa nazýva Meriben. Čarodejníci ho oslavujú vo veľkom štýle na Hore čarodejníc, kde sa ich zídu stovky, alebo v pokornej úcte doma pri malom oltáriku. Počas Meribenu sú uctievaní bohovia, ktorým poniektorí hovoria temní. Je to stvoriteľ záhrobnej ríše, dračí boh Sythi, a spolu s ním jeho dve deti, strážcovia podsvetia: boh Maerte v podobe havrana a bohyňa Nassi v podobe kobry. Každý, kto sa zapojí do „oslavy“ Meribenu, zapáli sviecu, ktorá je symbolickým svetlom pre blúdiace duše, aby vďaka nemu našli cestu do podsvetia. Zvyknú byť obetované jablká, hrušky či iné ovocie, ktoré majú posilniť tieto duše na ich ceste.

Meriben je tiež vhodným časom pre „pochovanie minulosti“ a to doslova. Zlé spomienky, zosobnené do predmetu, ku ktorému sa viažu, sa spolu s oným predmetom hodia do ohňa alebo sa zakopú do zeme, teda sa skutočne „pochovajú“.

V našich príbehoch je Meriben spomínaný hneď v dvoch prípadoch: raz sa oslavuje na Hore čarodejníc v príbehu Kroniky Dragonnaru, a druhýkrát sa spomína v príbehu Hra Osudu, ale v súkromnom vzdaní úcty skrze osamelú postavu. Práve z druhého spomínaného príbehu vám prinášame krátku ukážku z noci Meribenu.

Hra Osudu: Meriben

Jesenný večer sa rýchlo prehupol do noci. Strieborná kráľovná nebies sa kúpala vo hviezdnom nebi, ukazujúc smrteľníkom iba tenký kosák svojej krásy. Jej zrak dopadal na zem a ukazoval cestu blúdiacim dušiam, ktoré mali dnes príležitosť nájsť cieľ svojho putovania.

Nebol to obyčajný jesenný večer, lež Meriben, sviatok opradený záhrobnou hmlou. Ani čoby vyvieral zo zemských škár, plazil sa mliečny závoj po krajine a zaliezal do každého kúta. Akoby to boli paprče vládcov podsvetia, hľadajúce zablúdencov, čo ešte nenašli cestu do ich ríše.

Vrany vzrušene krákali a vadili sa na stromoch. Bola to noc, kedy cítili prítomnosť svojho partóna, boha Maerta, najsilnejšie spomedzi ostatných dní. Aj hady vyšli v nezvyčajnú nočnú hodinu a strácali sa v hmle, skrze ktorú ich hladila veľká hadia matka Nassi.

Nejeden čarodejnícky oltár tej noci zasvietil desiatkami mihotavých plamienkov, osvetľujúcich drevené, hlinené, sklenené, kovové či iné podobizne vrany a kobry. Nad dvoma strážcami podsvetnej brány sa skláňal tretí boh, ich otec Sythi, stvoriteľ a najvyšší pán posmrtnej ríše.

Takýto oltár stál i v chalúpke, v ktorej žila prekliata čarodejnica. Kedysi v nej žila čarodejnica. Teraz z nej už bola len žena ctiaca si bohov nadovšetko a jediné, čím pripomínala kedysi mocnú čarodejnicu, boli iba sušené bylinky visiace zo stropu jej príbytku. To bola jedna z mála schopností, čo jej najvyšší sudca pri výmere trestu nevzal: stále dokázala pomôcť ľuďom liečivou silou byliniek. Na žiadne čarovné účely ich už ale nevyužívala.

Trisha zapálila poslednú vysokú sviecu, ktorá stála medzi modlami Maerta a Nassi. Plameň zdola osvetľoval tmavofialového draka s krídlami rozprestretými nad svojimi deťmi, a jeho prísnemu výrazu dodával strašidelnosť.

„Vzdávam vám úctu, strážcovia brány večnej ríše, a klaniam sa pred vládcom vášho kráľovstva,“ riekla polohlasne, „dajte, aby tieto plamienky pomohli nájsť cestu tým, ktorí blúdia.“

 

Toto bola iba krátka ochutnávka z príbehu, na ktorom aktuálne pracujeme. Dúfame, že vám spríjemnila deň a prajeme príjemné prežitie Meribenu (alebo sviatku s takým názvom, ktorý je vášmu srdcu najbližšie)!