ALVARION

 

V posledný deň terajšieho roku sme sa rozhodli predstaviť vám jedno z kráľovstiev Erandionu. Dúfame, že v ňom nájdete čaro, tak ako aj my. Príjemné čítanie.

Alvarion je magické kráľovstvo, chránené búrkovou clonou, cez ktorú prejde iba dieťa Alvarionu. A je len začiatkom podivností tohto zvláštneho kúsku sveta. Ak by sa vám nechcelo zháňať loď a plaviť sa oceánmi, môžete skúsiť prejsť pod morom v tuneloch starých ako samotný svet. Stačí vedieť správne slová a podzemná cesta sa vám otvorí. Dajte si však pozor na osobitý humor patróna tejto cesty. Môže vás nemilo prekvapiť, ako sa mu to aj podarilo v príbehu Kroniky Dragonnaru.

Kráľovským mestom je Ench Magicien, v ktorom už niekoľko desaťročí sídli rod Anselovcov. Obývajú hrad s perleťovými stenami, ktoré siahajú tak vysoko, až sa zdá, že prepichnú samotné nebesia. A keď sa do hradu oprú slnečné lúče, rozžiari sa akoby ani nepatril do tohto sveta. Pri najvyšších vežičkách krúžia gryfovia a cestu k hradu lemujú stromy fialovej kôry a pestrého lístia.

 Žezlo a aj vládu nad Alvarionom drží momentálne v rukách Teodor Ansel, ktorý vám svoj príbeh rozpovie v Hre osudu. V nej sa stretávame aj so zaujímavými miestami.

„V tmavom chráme, ktorý uctieval meno boha smrti- Maerta, bolo mnoho ľudí. Všetci prišli povedať posledné zbohom bývalému kráľovi a zároveň si uctiť jeho pamiatku.

Kruhová miestnosť naplnená ľuďmi stále pôsobila tmavo a nepomohli tomu ani kahance s ohňom po stenách. Mŕtve oči sôch kráľov a kráľovien, ktoré stáli po obvode sa dívali na každého, čo prišiel.“ (Hra osudu, chrám zasvätený Maertovi)

A aj zaujímavými zvykmi.

„Zaťal päste, aby prekonal nával úzkosti a vzal si uhlík ležiaci povedľa kamenného stolca. Na jedno voľné miesto v rohu stola dokreslil runu, aby jeho otec mal ľahší prechod na druhý svet.

V Alvarione sa totiž verilo, že loď, na akej sa mŕtvi plavia pozostáva z rún a priani pozostalých. To znamenalo, že čím viac a silnejších tých rún a želaní bolo, tým pevnejšia loď bola a teda šanca, že sa duša dostane na správne miesto a neutopí sa v posmrtnej rieke je väčšia.“ (Teodor Ansel, na pohrebe svojho otca, Hra osudu)

 Ďalší pozoruhodný zvyk, s ktorým sa nikde inde než v Alvarione nestretneme je tento:

„Jeho dlhočizné rúcho bolo pošité havraními pierkami, ktoré sa vo svetle fakieľ atramentovo leskli a pri každom jeho pohybe šuchotali. Ich šuchot sa odrážal od stien mĺkveho chrámu a každému nahnal na chrbát zimomriavky. Nejeden človek sa obzrel ponad plece, či za ním nečíha vrana, ktorá ho chce vziať so sebou.

Tento mág odetý do havranieho hávu vzal do dlaní svoj amulet a priložil si ho k perám. Šepol tiché kúzlo a kameň sa rozžiaril. Maslová žiara obopla mŕtveho kráľa a postavila ho z kamenného lôžka. V tomto momente všetci prestali dýchať, dokonca aj Teodor zatajil dych a napäto sledoval, ako telo jeho otca pláva vzduchom na piedestál vedľa svojho otca.

„Navždy uchovám tvoju veľkosť, kráľ môj,“ poklonil sa muž v havranom rúchu a kráľovo telo začala obmotávať jeho mágia až sa celé schovalo pod kamením. Stalo sa sochou, rovnakou sochou, akou bol jeho otec a tiež jeho otec a vlastne všetci králi, či kráľovné.“ (Hra osudu)

Avšak aj v tomto kráľovstve sa nachádzajú nebezpečné oblasti, ako napríklad Les posledného plaču. Je to starobylé miesto a viaže sa k nemu legenda. Vznikla v časoch, kedy v Alvarione žili pôvodní obyvatelia, teda dlhovekí. Ich príbeh už z časti poznáme (Z predošlého článku Mágia dlhovekých ).

Dlhovekí stretli terajších mágov, ktorých učili svojej mágii. Žiaci prerástli svojich učiteľov a tak sa začal písať koniec tohto národa. Boli zahnaní do lesa, kde aj v ohňoch nenávisti vydýchli poslednýkrát.

Les však nikdy neľahol popolom, stále sa rozrastá a v jeho tieňoch sa pohybujú duše mŕtvych. Vo vetre sa nesie ich plač, či krik. Do kôry stromov, do stebiel trávy sa navždy vsiakla ich bolesť a strach. Vraví sa, že Dlhovekí v lese čakajú, uväznení vo svojej bolesti na dieťa hviezd, ktoré ich príde oslobodiť.

Spolu s touto legendou sa aj my lúčime a prajeme krásny zvyšok tohto sviatočného dňa, ktorým sa končí rok 2018. Nech ten budúci je ešte omnoho lepší a plnší nových zážitkov, či už z knižného sveta, alebo toho skutočného.