MÁGIA DLHOVEKÝCH

 

V mnohých fantasy príbehoch, v mnohých článkoch či samotných čarodejníckych knihách čítame o čiernej a bielej mágii. O černokňažníkoch a bielych čarodejoch. Nenapadla vám niekedy otázka, prečo je čierna stále na strane „zla“ a prečo je biela stále tá „dobrá“? Prečo to nikdy nie je naopak?

            Nám s Majkou už mnohokrát.

„Doteraz som bol odsudzovaný kvôli čiernej mágii, i keď som s ňou pomáhal. Naopak som zas videl, ako niekto bielou mágiou zabil. No u neho, na rozdiel odo mňa, to každý toleroval a ja doteraz nechápem prečo,“ pokrútil hlavou, „ľudia často ospravedlňujú zlé veci len preto, lebo ich konal niekto, kto bol podľa všeobecného názoru dobrý. Všetci sa skrývajú pred pravdou, pretože sa jej boja, majú strach, že v ich vnímaní mágie bude chaos.“ (Dorian, Tajomstvo dračej zeme I.)

            O Dorianových slovách by sa dalo veľa polemizovať, veď aj postavy sú len ľudia. Aj oni majú právo v návale hnevu a či dobroty urobiť „prešľap“. Je to predsa „ľudské“.  Lenže nám s Majkou otázka čiernej a bielej mágie aj tak nedala spávať...

„Svet mágie je rozdelený na čierny a biely breh, no stále ich spája jedna rieka. Tou riekou je mágia samotná. Nie čierna, nie biela. Nie sivá či šedá, ako ju nazývajú staré národy. Je to najstaršia mágia, z ktorej pramenia dobré i zlé veci. To mágovia a čarodejníci oddelili prvky veľkej jednoty od seba, založiac učenie čiernej a učenie bielej mágie...“ (Duch čarodejnice, Tajomstvo dračej zeme I.)

Avšak my sme si na onú otázku našli odpoveď v podobe jedného národa. Nazvali sme ich dlhovekí a viac vám o nich povie sám stvoriteľ Erandionu Kailon:

 „Dlhovekí sa zrodili ako ľudia, ktorí získali dar dlhovekosti a mágie od nás, stvoriteľov. Prapôvodnou domovinou dlhovekých bol skutočne Alvarion. Tamojšia zem nasiakla čistou mágiou, pochádzajúcou od nás a prúdiacou skrze dlhovekých. Stali sa majstrami v umení mágie, ktorá im pretekala žilami. Bol to ich život, nie iba schopnosť.

Do Alvarionu však prišli iní ľudia. Smädní po možnostiach, aké mágia prináša, naučili sa od dlhovekých tie tajomstvá. Nikdy ale nepochopili, že mágia nie je o schopnosti chrliť oheň, lež sa ohňom stať.“ Na okamih sa odmlčal, ovlažil si pery chladnúcim čajom, a pokračoval: „Stali sa mocnými mágmi. Prerástli svojich učiteľov. Nie však vedomosťami. Silou. Vytvorili vlastnú ideu o čiernej a bielej mágii, ktorú dodnes šíria svetom. Aby nik neodhalil pravú podstatu mágie, vyhnali pôvodných Alvariončanov – dlhovekých, z ich zeme. V divokom hone vtedy padla drvivá väčšina dlhovekých. Tí, ktorí sa zachránili, ušli do sveta. Niektorí našli útočisko v zemi, ktorú omnoho neskôr prevzali pod svoju vládu dračí lordi. Aj zo spomienok tej zeme však boli vymazaní. Ich nesúhlasné výkriky na zlo, ktoré lordi páchali ovládnutím drakov, boli naveky utíšené.“ (Stvoriteľ Kailon, Tajomstvo dračej zeme I.)

            Možno s nami súhlasíte, možno nie, ale podľa nás je nemožné, aby existovala iba čierna a biela mágia. Veď ani život nie je striktne iba čierny a biely, mnohokrát je práve sivý a vy sami sa musíte rozhodnúť, kam tú sivú zaradiť. Či sa nad ňou nebudete pozastavovať a necháte ju plynúť, alebo si z nej spravíte práve onú rieku, ktorá spája všetko biele a všetko čierne. Avšak to niečo medzi je to naozaj „sivé“.

„Precíť to. Cíť mágiu, ako ti preteká telom,“ šepkal mu do ucha Luminin hlas, „pretože to, čo vidíš na oblohe, sú farby mágie. Jedinej a pravdivej. Povedz, Dorian, ako by mohla byť jednotvárne čierna a biela, keď má moc hrať toľkými farbami naraz?“ (Lumina pri pozorovaní „polárnej žiary“, Tajomstvo dračej zeme I.)