Zasnežený Hrebienok

Prechádzka po zasneženom Hrebienku? To znie ako pekne mrazivý nápad na výlet (v tom dobrom zmysle). A hoci ja som ako taký medveď - v zime najradšej zalezená vo svojom brlohu - tak predsa som sa celkom dobrovoľne podujala na tento mrazivý výlet.

Nedá sa povedať, že by som oplývala prehnanou láskou ku šliapaniu peši do kopca, takže sa bez mučenia priznávam: cestu zo Starého Smokovca na Hrebienok (aj naspäť) sme si skrátili pozemnou lanovkou. Upozornenie: áno, naozaj je to POZEMNÁ LANOVKA. Nie zubačka! Raz a navždy: zubačka (ozubnicová železnica) jazdí zo Štrby na Štrbské pleso. Trasu Starý Smokovec - Hrebienok zdoláva pozemná lanovka. Napovie vám to aj pohľad na lano, ktoré kabínu ťahá "po zemi" nahor. Nie zuby, ale oceľové lano. Možno som niekomu práve pokazila radosť alebo pomohla objaviť "teplú vodu" - podobne som ju objavila aj ja, keď som pred mnohými rokmi prišla za prácou do Vysokých Tatier a zistila, že nie je zubačka všetko, o čom mi to moje okolie dovtedy tvrdilo. 😀

Na Hrebienku nás privítal nádherný slnečný deň. Zimný vzduch nám čistil pľúca a mráz červenel líca. Zamierili sme do veľkolepej kupoly, pod ktorou sa skrýval prvotný cieľ našej cesty: tatranský ľadový dóm. Ako mnohí z vás vedia, táto ľadová tradícia sa na Hrebienku opakuje každoročne a zakaždým má inú podobu. Tento rok majstri vytesali z ľadu Baziliku sv. Jána v Lateráne (Rím). Okrem samotnej baziliky tvorí súčasť dómu aj ľadové pápežské kreslo, na ktorom si môžete posedieť. Neprimrznete, lebo pod zadkom máte kožušinu. Ale oblizovať by som ho neodporúčala.

Vnútri ľadového dómu je ešte väčšia zima než vonku. A je jedno, že vonku je -10°C. Ľadový dóm je neustále chladený - veď musí vydržať niekoľko mesiacov! Vždy odtiaľ odchádzam s odmrznutým nosom a skrehnutými rukami, lebo v rukaviciach sa samozrejme fotí len ťažko.

Tatranský ľadový dóm: Bazilika sv. Jána v Lateráne

Keby sme ponechali ľadový dóm ako našu jedinú cieľovú destináciu, tak by článok skončil už tu. Ale my sme si povedali - veď je taký pekný deň, poďme ďalej! A tak sme zbehli k Bilíkovej chate a odtiaľ sme sa vrhli do zimnej rozprávky. Cesta k ďalšej chate - Rainerovej útulni - nás viedla doslova zimným kráľovstvom. Kľukatil sa pred nami zasnežený chodník, ktorý sa miestami pekne kĺzal a preto vám vravím, ľudia, paličky a/alebo mačky (nie tie zvieratká) vôbec nevyjdú nazmar! Vodopády bolo občas počuť ako tlmený hukot, len ťažko sa predierajúci spod silného ľadu, ktorý povrchové vody uväznil do nádherných cencúľov. Keď sme sa však vzdialili od vody, obklopilo nás až ohlušujúce ticho. Zvieralo sa vôkol nás ako nekompromisný pohľad matky prírody, ktorej neunikol ani jeden náš úsmev, zamračenie, pošmyknutie či úžas. Chrupčiaci sneh pod čižmami bol jediným zvukom, aký sa ozýval do posvätného ticha panujúceho v mrazivej ríši.

A potom, po 35 minútach (hoci turistická tabuľa sľubovala 20) chôdze sme dosiahli ďalší cieľ: Rainerovu útulňu. Naozaj je to maličká útulná útulnička, kam sa ledva vojdú dva stoly a zopár miest na sedenie. Presne to, čo človek potrebuje na vydýchnutie a načerpanie síl na ďalšiu cestu. Ja konkrétne som sa tu odmenila a zároveň dotankovala na spiatočnú cestu pomocou vareného vína. Moja polovička ako šofér dotankoval iba čajík. Po oddychu pod drobnohľadom roztomilej bábky s tvárou chatára Petrasa sme si obzreli snežný Betlehem - tiež už každoročnú tradíciu tejto útulne.

Na okolie Rainerovej útulne dohliadajú aj drevené sochy. A hoci je s týmto miestom spätá aj slávna líška (ktorej každý hovorí Eliška), tentoraz sa nám s ňou nepodarilo stretnúť. Avšak v minulosti nám na drzovku strčila hlavu do batoha, aby zistila, čo sme jej priniesli.

Posilnení teplým nápojom sme sa vrátili naspäť na Hrebienok rovnakou trasou. Čím to je, že keď sa človek vracia, tak mu cesta ubehne rýchlejšie, než cesta tam? Bolo to raz-dva, aj keď sme stúpali do kopca. Toto zvláštne vnímanie ma nikdy neprestane udivovať.

Na rozčúlenie všetkých zástancov pešej turistiky sme sa aj nadol zviezli pozemnou lanovkou. V Starom Smokovci sme si ešte obzreli Tatranský Betlehem, kde nás pobavila prítomnosť horského nosiča v tomto bilbickom výjave. 😁 A potom sme zakončili studený výlet v skvelej reštaurácii Manuel, kde talianske jedlá nikdy nesklamú.

Na záver vám ešte priložím niekoľko fotiek zo zasneženého Hrebienka a jeho okolia.

Majka