Krokonoše I. - Sněžka

 

Krokonoše I.

Sněžka

               Krkonoše (v miestnom nárečí Kerkonoše, poľsky Karkonosze, nemecky Riesengebirge) sú geomorfologický celok a najvyššie pohorie Česka a České vysočiny. Leží v severovýchodných Čechách (západnou časťou ležia v Libereckom kraji, východnou v Královohradeckom) a na juhozápade poľskej časti Sliezska (v Dolnosliezskom vojvodstve). Najvyššou horou Krkonoš i celého Česka je Sněžka (1603 m n. m.).

               Trochu múdrosti od Wikipédie na štart označujem za splnené. S manželom sme sa rozhodli, že medzi sviatkami nebudeme iba váľať šunky, papať zemiakový šalát, koláčiky a kapustnicu, ale že si trochu aj zaturistikujeme. Áno, vybrali sme sa na miesto, ktoré je doménou hlavne lyžiarov (natáčali sa tam snowborďáci), ale vôbec nám to nevadilo, túžili sme totiž po snehu a zime. Peknej, rozprávkovej zime. Dostali sme poprašok a mráz, ktorý je najlepší kamarát s našim BMW a áno ak ti napadne myšlienka, prečo ideš na BMW do hôr? No... nebolo iné auto.

               Ubytovaní sme boli krásne nad mestečkom Pec pod Sněžkou a ono to bolo malebné, výhľad na svah, svetlá hotelov, hostincov a barov sa strácali za kopčekom, avšak ten kopec zakaždým treba vyšliapnuť. Celkom vtipné, menej bolo, keď som mala v sebe tri pivka a večeru. Pľúca na jazyku a nohy z kameňa, lež to som ani netušila, čo nás čaká ďalší deň.

               Sněžka!

               Viete o tom, že je to najvyššia hora v Česku? Isteže viete, napísala som to v úvode. Ja som to nevedela, keď som tam liezla. Netuším, čo som si myslela, že čo to bude. Prechádzka ružovým sadom? Neviem... no veľmi rýchlo mi spadli moje ružové okuliare z očí.

               8 km sme šli 4 hodiny do kopca s prevýšením 1000m. Neviem, či je nutné dodávať viac. Spočiatku som zvládla ísť celkom plynulo. Zastavovala som sa pri každej informatívnej tabuly, pri ktorej by som sa normálne nezastavila, no potrebovala som chytiť dych. Takže som sa aj niečo málo dozvedela.

               Isteže šumenie vody, jej kvapôčky vstávajúce v chladnom dni a ligotajúce sa v lúčoch slnka, ktoré prechádzali pomedzi konáre ihličnatých stromov mi dodávali nádej, že tento výlet nebude taký zlý. Aj výhľady boli neskutočné. Ďaleké vodopády, ktorých hukot sa silou vetra doniesol až do mojich uší. Pompézne.

Sedlo pre obra

               Slnko vykúkajúce ponad vrchol hory nad tvojou hlavou, alebo ďaleká dolina pôsobiaca ako sedlo pre obrov. Všetko bolo zelené, až sme prišli k vrcholu, teda ja som si myslela, že to je vrchol. Obrovská kamenistá plocha s lavičkami, budovou a veľkou frekvenciou turistov.

        S jazykom pod bradu som sa posadila a dopriala si poriadne dúšky vody a potom čaju. Dali sme si slané pečivo, ktoré sme si vzali z tamojšej pekárne a mňa neprestávala udivovať sviežosť tých ľudí. Isteže niektorí boli trénovaní a ostrieľaní turisti, bolo to na nich aj vidieť, no o niektorých som veľmi silno pochybovala, že to vyšli pešo. Tepláky, bunda, tenisky. Haló! Prosím horskú políciu! Si kurňa na Sněžke! NIE V MESTE!

        Manžel ma oboznámil s tým, že toto je len záchytný bod. Tu ide lanovka z Poľska. Outfity začali dávať zmysel. Potom ukázal prstom a tam je lanovka, ktorá čaká na nás.

        Obzrela som sa a zdesene zistila, že k onej lanovke vedie strmý, ozrutný kopec pokrytý snehom. Prišlo mi zle: „To tam naozaj musíme?“ spýtala som sa nesmelo.

               „No ak nechceš tú celú trasu ísť naspäť dole, tak áno.“ Odvetil mi on.

                    Moje srdce zaplakalo, lež ak som už vyšla až sem, dokončím tú trasu! Jop, trpko som oľutovala toto heroické nadšenie. Áh. Moja predstava odpornosti tohto kopca bola ničím v porovnaní s realitou. Po necelých dvadsiatich metroch sme sa zastavili a obuli si „mačky“. Nedalo sa ísť navrch. Ľutovala som všetkých tých, ktorí boli omnoho naivnejší než som bola ja a šli v normálnych čižmách, alebo teniskách. Prosím ťa, oni nemali ani turistické boty! Nieto mačky. Pokračovali sme. Závratným tempom. Rozumej krok a vyčkávanie, či ten pred tebou drbne dole, alebo nie.

               Ako už to býva zvykom, trasa bola samozrejme obojstranná a porekadlo: „Čo ma nezabije, to ma posilní!“ mi znásilňovalo myseľ celú cestu navrch.

               Ľudia visiaci na reťaziach rozumej niečo ako zábradlie z jednej strany, z druhej boli len kamene a nie až tak nebezpečný svah. Brutálny vietor, ale taký, že občas som sa obávala, aby ma nesfúkol dole. S čiapkou v kapucni som mala pocit, že som na basovom koncerte.

(Vidíš to utrpenie v mojej tvári? Polka kopca...)

               Malý odpočinkový spot, kde som nám urobila fotky a natočila video s prianím, aby mi ten šialený vetrisko nevyrval mobil z rúk. Nakoniec nevyrval.

               Šplhali sme sa ďalej. Vyhýbali sme sa ľuďom padajúcim smerom dole, šmýkajúcim sa smerom hore a pomaly som sa dotýkala dna mojich síl. Avšak to bolo vyčerpanie, že som nedokázala ujsť dvadsať metrov bez toho, aby som mala pľúca v kŕči. Boleli ma stehná, boleli ma nohy, nemohla som sa nadýchnuť. Posledných pár metrov som vyšla s takým sebazaprením, že si to ani nedokážeš predstaviť.

Zvládli sme to!

               Prvých desať minút som len pokúšala rozdýchať pľúca a až tak som sa dokázala kochať okolím, ale popravde väčšiu radosť som mala z toho, že som sa tam vyškriabala, než z tých výhľadov, hoc boli nádherné.

               Východňar a Moravák, museli sme to samozrejme patrične osláviť.

               Vietor, hmla, slnko, vietor a zima. Počasie sa striedalo, ako nálady pri PMS. Predstav si, že tam predávali aj zlatú medailu za vyšliap na Sněžku, nebudem klamať, mala som pocit, že si ju zaslúžim, no manžel tvrdil, že nám ju netreba. Ja si stále však stojím za tým, že som ju mala dostať!

               Presunuli sme sa k lanovke. Rada stála až vonku. Nemci, Rakúšania, Poliaci a všeobecne drzí ľudia okolo nás sa tlačili ku automatu na zakúpenie lístka, pretože vždy všetkému pomôže tlačenica a hundranie namrzených ľudí. Nuž čo... Vítajme v Česku. (Nie, nie, je to všade, iba mi to prišlo príhodné.)

               V kabínke sme sedeli s dvoma mladými Nemkami a viseli na polke trasy kvôli veľkému vetru asi desať minút. Presadali na stanici, kde sme presadať podľa všetkých plagátov vôbec nemali, avšak dole sme sa nejako dostali.

               Sněžka nebola si zadarmo. Odniesla som si vyčerpanie a zápal šliach na chodidle, ktorý sa prejavil pri vystúpení z lanovky. Dokonca som si musela chladiť nohu v snehu, ako som to nemohla vydržať.

               Dobré jedlo, pivečko a pamätáš sa na ten kopec ku nášmu ubytku? No... hádaj čo. So zápalom šliach, kedy som nedokázala dostúpiť na pätu som musela vyjsť hore. Sranda :D.

               Ale bol to super zážitok, taký pre mňa „wake up call“, aby som znova začala poriadne trénovať. Ňom a to bude asi pre dnes všetko.

             ***

                Naše sklamanie z Trutnovského draka, trpká pravda o Špindlerovom mlyne a chodník korunami stromov ťa bude čakať v ďalšom článku.

               Povedz bol/a si na Sněžke? Užil/a si si to viac? Šiel/šla by si aj po mojom článku? Ak áno vezmi si kurňa „mačky“ nebuď jak ostatní dementi. (ak pôjdeš isteže v zime).

               Pekný víkend praje Michaela.