Wieliczka

Dnes mám pre vás na úvod legendu o sv. Kinge viažucu sa k miestu, o ktorom je dnešný článok:

Kinga bola uhorská princezná, ktorú čakal sobáš s poľským kráľom. Ako veno však do manželstva i do nového domova neniesla zlato či drahokamy. Vedela, že jej nastávajúci je bohatý a Poľsko nepotrebuje ďalšie ligotavé zlatky. Požiadala otca, uhorského kráľa, aby jej venoval niečo, čo v Poľsku chýbalo – soľ. Nemali tam žiadne soľné bane a tak princezná usúdila, že práve dar soli bude tým najlepším, čo svojmu novému ľudu môže priniesť. Otec jej daroval bohatú soľnú baňu v Uhorsku a Kinga si priala jediné: aby tento poklad mohla preniesť do Poľska. Údajne jej ruku viedol sám Boh, keď do banskej štôlne vhodila svoj zásnubný zlatý prsteň. Všetci sa tomu čudovali, Kinga však verila, že urobila správnu vec.
Do Poľska si so sebou vzala aj baníkov z Uhorska a tí sa dali do kopania na mieste, ktoré Kinga určila. Zakrátko naozaj vykopali kamennú soľ! A v tej soli sa ligotal Kingin zásnubný prsteň. Ten prsteň, ktorý hodila do bane v Uhorsku, sa k nej teraz vrátil v Poľsku. Ako to bolo možné? Bol to zázrak? Preniesol azda jej prsteň soľ zázračne z Uhorska do Poľska? V mieste, kde vykopali túto prvú hrudu soli s princezniným prsteňom, vznikla soľná baňa. Dnes toto miesto poznáme pod názvom Wieliczka.

O tomto poklade Poľska už určite každý z nás čo-to počul. Aj my sme videli nejaké fotky odtiaľ na internete, no v tomto prípade zaručene potvrdzujem, že fotky nezachytia tú pravú atmosféru. Ani nemôžu, to skrátka musíte zažiť na vlastnej koži. Tak napríklad pre predstavu stojíte v 12 metrov vysokej a 54 metrov dlhej kaplnke sv. Kingy, ktorá je kompletne vytesaná do kamennej soli – od podlahy, cez schody, steny i reliéfy v stenách (Betlehem či da Vinciho Posledná večera), sochy, oltár, ba aj lustre visiace z toho vysokánskeho stropu sú zo soli! Tento najznámejší kút Wieliczky sa však nachádza zhruba uprostred celej prehliadky, takže som trochu predbehla, aby som vás navnadila. 

Prehliadku sme začali zostupom po 380 drevených schodoch do hĺbky 64 metrov pod zem. Ak aj vám napadla otázka, ktorá trápila mňa pri zostupe, tak vás rada rýchlo upokojím – nie, tento masaker nemusíte potom vyšliapať zase hore, lebo na povrch vás po prehliadke vyvezie výťah. Ale 64 metrov ani náhodou nie je najhlbšia úroveň, na ktorej sme sa počas prehliadky ocitli. Prechádzali sme mnohými chodbami – kamennými aj drevom obloženými – až do hĺbky okolo 110 metrov pod zemou. A viete čo? Ani to nie je úplné dno tejto bane – no prehliadka vedie „iba“ potiaľto. Podľa dostupných údajov siaha baňa až do úctyhodných 327 metrov! A keď hovorím o kamenných chodbách, mám samozrejme na mysli kamennú soľ. Boli sme vyzvaní ochutnať ich, ale nenašiel sa nikto dostatočne bláznivý nato, aby olízal stenu. No verím, že počas detských prehliadok je dobrovoľníkov mnoho. Ja byť dieťa, olížem stenu tiež. 

Najskôr sme sa zoznámili s históriou ťaženia soli v bani a to prostredníctvom pekne situovaných figurín s funkčnými nástrojmi. Mňa osobne najviac zaujal fakt, že v bani využívali aj kone – a fakt si neviem predstaviť dopraviť koňa tam dole. Kone tam samozrejme žili dlhšiu dobu, boli pre nich k dispozícii stajne, voda, potrava, skrátka všetko potrebné. Postupne sme sa zoznamovali s prvými sochami vytesanými do soli – nielen s už spomínanou Kingou a scenériou, ako jej baníci podávajú hrudu soli s prsteňom. Počas celej prehliadky nás sprevádzali rôzne soľné sochy: napríklad Mikuláš Kopernik, ktorý je považovaný za prvého turistu vo Wieliczke alebo trpaslíci, ktorí podľa legiend pomáhali baníkom ťažiť soľ. Nechýbajú sochy známych postáv našich dejín, napríklad tu má svoju soľnú podobizeň Johan Wolfgang Goethe či pápež Ján Pavol II. Sôch je tam omnoho viac, než som spomenula, no nemôžem predsa odkrývať úplne všetko, však? 

Okrem sôch je tu veľký počet kaplniek. Niektoré sú dokonca dodnes aktívne, slúžia sa v nich bohoslužby, ba aj svadby! Kedysi sa v kaplnkách modlili baníci pred začatím práce v bani. Najznámejšou je kaplnka sv. Kingy, ktorú som vám už popísala vyššie.

Podzemie sa nesmie zaobísť bez jazierok a tu o nich veru núdza nie je. Videli sme len zlomok z celého počtu, no i tak môžem povedať, že dodávajú miestu magickú atmosféru. Voda v jazierkach je nádherne sýtozelená a na jej hladine sa odrážajú drevené chodníky križujúce baňu ako uličky podzemného mesta.

V neskorších štádiách prehliadky sme prešli suvenírovými obchodmi, v ktorých nájdete to isté, čo v suveníroch na povrchu, takže si šetrite čas – sprievodcovia vám ho aj tak veľa nenechajú. V závere sme sa dostali do reštaurácie. Áno, reštaurácia v hĺbke viac ako 100 metrov pod zemou! Neviem, či ma udivuje viac to alebo prítomnosť wifi signálu. Síce sme sa nenechali zlákať do reštaurácie, no určite sa nájde niekto, kto si chce zapísať do životopisu, že jedol v takej hĺbke pod povrchom zeme! 

Bola možnosť doplatiť si ešte ďalšiu prehliadku múzea a určite by to bolo zaujímavé, no my sme už mali dosť. Nachodili sme asi 3km v priebehu 2 alebo 3 hodín, klesali sme nižšie a nižšie a naozaj sme toho mali dosť. Navyše sme mali nohy uchodené z predošlého dňa, kedy sme pochodili hrad Wawel a krakovské vianočné trhy. Naše nohy skrátka volali po oddychu. A tak sme sa nechali ďalších 15 minút viesť iným sprievodcom k výťahu (áno, naozaj to trvalo tak dlho). Potom – hurá, nakupovať suveníry! Keď sme utreli slzy z našich peňaženiek, zakončili sme výlet vareným vínom na parkovisku a hajde domov!

Bodka na záver: hoci sme počas prehliadky videli aj figurínu draka, neviaže sa k nemu žiadna legenda. Je to len na zabavenie detských návštevníkov. Ako fantasy autorku ma to trochu sklamalo, no na druhú stranu – nič nám s Miškou nebráni vymyslieť príbeh o drakovi prebývajúcom v podzemnej ríši, do ktorej ľudia prišli ťažiť soľ či rudu. Možno tam ten drak celé stáročia spal a ľudia ho ťažením prebudili...

Majka