Wavelský hrad

 Wavelský hrad

Krakov

Poľsko

            Most so žltými vlajkami, široká rieka, nemalé pobrežie a nad nimi pýcha Krakova. Hrdo stojaci hrad Wavel. Tehlová oranžová v podobe stien hradu sa ostražito dívala na hojné množstvo návštevníkov vstupujúcich do jej brán.

            Aj my sme ostražito a či skôr šokovane sledovali tie davy rútiace sa tam, kam sme mali nasmerované aj my. No nič. Vystúpili sme z taxíku na bielom námestí, kde by pokojne mohli byť vianočné trhy, avšak nebolo to tam nič okrem výzdoby, samotinkého pána s vozíkom, ktorý predával praclíky a skupinky idúce do hradu. Zistili sme, že do prehliadky máme okolo hodinky, tak sme sa ujali nájsť kávu. Hneď vedľa námestia bola rozkošná malá kaviarnička. Naplnená do posledného miesta. Veľmi kreatívne ozdobená ťahavými rastlinami, mašličkami.

           „Vezmeme kávu odtiaľ!“ zahlásila nadšená Majka a tak sme sa postavili k pultíku s malou dušičkou, či sa vôbec káva sebou dá vziať a či budeme vedieť platiť kartou.

            Dalo sa! Tak sme si popýtali naše teplé nápoje a čakali. A čakali. A čakali. Tie ženy za pultíkom boli prototyp toho, ako sa nerobí rýchlo. Pravá ruka nevedela čo robí tá ľavá a hlava si pískala koledy. Úžasne. S Majkou sme naštvané vyšli von a nechali tam môjho muža, ten bol tolerantnejší, než my dve a hlavne jeho výraz neprepisoval jeho emócie.

            Nakoniec prišiel s kávou a my sme si skrátili čakanie na prehliadku o dobrých 40 minút, takže sme išli rovno na hrad. Nekončiace davy ľudí s nami.

            Najradšej by som bola, kebyže hrad uzatvoria, kým sme na prehliadke my, bohužiaľ to nie je možné, tak sme sa vmiesili do davu a kráčali hore kachličkovým kopčekom. Dvíhala som tvár do výšav a sledovala ozrutnosť hradu. K tomu mi zahrali neďaleké zvony. Kúzelné, ak by som v tom momente nezakopla a nevyliala polku kávy (našťastie už vlažnej) na svoju ruku, bolo by to zaiste krajšie. Káva nebola nejako dobrá, tak som ju hodila do prvého koša.

            Vstúpili sme cez oblúkovitú bránu a na malom balkóniku doplnili tekutiny. Snažili sme sa nabrať dych, ani nie z kopčeka, ale z toho davu ľudí. To bola fakt masa, ktorá sa niesla. Hrozné. Posmelení sme sa do nej naspäť vnorili.

            Prišli sme na nejaké námestie. Snažili sme sa zistiť, ako to tu chodí. Dlhokánsky rad bezmála päťdesiatich ľudí stojacích pred budovou, kde stálo Kassa. Pochopili sme, že to bola pokladnica na vstup do kaplnky.

            My sme svoje lístky kupovali online, takže toto neboli dvere pre nás. Odfotili sme si nejakú sochu a prešli na ďalšie námestie. Kopec ľudí, kopec dverí a žiadne cedule s informáciami. Chvíľu sme tam behali ako postrelené kuratá, až sme okrem wciek a reštiky našli prechod, ktorým sa dostaneme (počkaj si....) na ĎAĽŠIE námestie, ale tentoraz už konečné, pretože tam sme mali označený na dverách aj náš okruh.

Vo Waveli nebola totiž iba jedna prehliadka. Súbežne sa tam dalo ísť na základný okruh I., II. – to sme mali my, inak tam bolo podzemie hradu, korunná pokladnica a ešte tá katedrála.

 

Odložili sme si batoh, prevzali audioguide v anglickom jazyku a vkročili na vyslanecké schodisko. Bolo zaujímavé, že ten guide mali urobený tak, aby vás skutočne viedol. Jeho slová sa spustili až keď ste prešli dverami. Mali to na nejaké čipy alebo čo. Bolo to zaujímavé. Takto s guidom som šla prvý raz, takže som z toho bola nadšená. Pripadala som si ako pravý turista.

Čo sme videli? Mnoho – mnoho obrazov, ktoré vyzerali ako živé. Buď boli tak brutálne nasvietené, alebo maliar použil priveľmi reálne farby, no postavy skutočne pôsobili, že chcú vyjsť z obrazu. Lode sa chystali pretrhnúť plátno a pustiť slanú vodu so svojimi drevenými telami do miestností, kde sme stáli. Bolo to dych berúce.

Jeden obraz – teda skôr tapiséria nás s Majkou zaujala viac, pretože na nej bol vyobrazený tzv. boj dobra a zla, ale čo bolo zábavnejšie bol znova ten audioguide. On nám o tom výjave rozprával a v pozadí sa pustila dramatická hudba. Mali to veľmi dobre vymyslené.

   Navštívili sme taktiež komnaty. Kochali sa posteľami s baldachýnmi, skromnejšie zdobenými miestnosťami, kazetovými stropmi. Dokonca sme nahliadli do kúpeľne.

Ďalšia pýcha prehliadky bola miestnosť s porcelánom a iným materiálom použitým na obedový servis. Cín, sklo atd. Jeden z nich si vybojoval v mojej mysli špeciálne miesto.

Biely porcelán obtočený ťahavou rastlinkou. Čo chceš viac? Ukradli to elfom? Inšpirovali sa u nich? Akú legendu o tomto dokážeme vymyslieť? Uvidíme, no isto to ešte niekde použijeme.

Bavilo ma, ako hravo pretvárajú ľudí do zvieracích podôb. Bol to vcelku častý motív (a preto ho nemám ani na jednej fotke ...).

Jedna z posledných miestností, ktoré sme mali česť vidieť bola oblúkovitá so zlatým stropom a výhľadom do mesta. Nepamätám sa, či to bola študovňa, alebo nie, no bola krásna a ja by som sa tam učila rada. :D

 No a to je myslím všetko dôležité z onej prehliadky. Mám zlý pocit, že polovičku som zabudla, alebo jej nerozumela, preto ti odporúčam tam zájsť a asi by som si teraz vzala aj tú katedrálu byť na tvojom mieste.

Merito nášho výletu nebol hrad, ako taký, ale jeho legenda o drakovi a tú si môžeš vypočuť na našom instagrame (@erandion_fantasyworld) alebo facebooku (erandion).

Ten náš víkend zbehol ako voda a vidíš toto je tretí článok. Na Krakov veruže treba viac dní – minimálne týždeň. Okrem návštevy trhov sme si vlastne ani nestihli užiť historickú časť mesta. 

No nič, vyslovujeme jeden z mnohých prísľubov: „My sa tam ešte vrátime!“

S prianím krásnych sviatkov a voľníčka (ak ho isteže máš, ak nie, tak sorry) sa lúči Michaela.