Jeden príbeh - dve autorky

                Možno ťa zaujíma, ako môžu jeden príbeh písať dve autorky? Možno chceš aj ty s kamarátom/tkou začať a nevieš ako na to? Nemám pre teba návod, ale poviem ti, ako sme na to šli my.

               My s Majkou sme si stále najprv stanovili hlavných hrdinov. Kto sú, akí sú a čo by ich mohlo zviesť dohromady. Zvyčajne to bolo pointou príbehu. Avšak pre formu písania dvoch autorov sme si tie postavy rozdelili. Ja som mala jednu a Majka druhú. Tým pádom, keď sa jedna z nich viac činí v nejakej scéne alebo kapitolke, danú vec písala matka onej postavy.

               Naše úplne začiatky, ešte éra fan fictions, vyzerali tak, že sme si popisovali priame reči, naviedli scenériu a striedali sa temer po odsekoch. Niekedy po vetách :D . Všetko sme si zapisovali do zošitov v škole cez hodinu. Ešte mám v živej pamäti, jak sme sedeli na hodine chémie v prvej lavici a mali jeden z našich ikonicky vtipných okamihov v príbehu, ktorý samozrejme nemohol počkať s napísaním po skončení hodiny a obe sme červené sklonili hlavu až k lavici a snažili sa nevybuchnúť do hurónskeho smiechu. Lavica sa triasla, my s ňou, a nezúčastnený pohľad chemikára, ktorým sa nás už ani nesnažil karhať, nám iba dodával ingrediencie k novému návalu smiechu.

               Boli sme posadnuté. Inšpirácia prichádzala každým slovom. Kecali sme cez prestávky, po škole, chodievali do kaviarni, kde sme hodiny a hodiny dokázali rozprávať príbeh. Reálne rozprávať- vymýšľať príbeh za pochodu. Extrémne kreatívne obdobie s nie veľmi tolerantnými kamarátmi, neboli sme zrovna dobré do partie :D . Potom sme sa to naučili trochu krotiť. Oooveľa neskôr.  

Avšak to už odbočujem, najdôležitejšie je si určiť a rozdeliť postavy. Tým, že sme boli prítomné a tak nejak preciťovali onú atmosféru, mohli sme si doslova „nahrávať“ k priamym rečiam našich postáv. Skrátka jedna dačo kecla, prvú hovadinu, a druhá hold musela nejako zareagovať.

    Kapitola „v škole“ sa nám skončila, kvôli súcitu s kamarátmi, kvôli množstvu učenia, reálne sme museli dávať na hodinách pozor, takže sme boli nútené prejsť na skype. Tam to vyzeralo obdobne, hoc sme už prestali s fan fictions a začali vymýšľať vlastné veci, kde už bolo potreba pridať trochu opisov, trochu korenia, máličko sa začať hrať so slovami a nevypľuvnúť prvú blbosť... 

Čiže sa nám už stávalo, že sme písali dlhé úryvky, odseky s priamymi rečami, občasne aj celú kapitolku, ak bola vyslovene s mojou postavou a nepotrebovala som tam „tú Majkinú“.  

Ak sme sa potrebovali navzájom, tak sme boli prítomné obe a doplňovali, reagovali a viedli scénku celkom spontánne. Mali sme cieľ, kam sa tou kapčou chceme dostať a voľným štýlom sme tam šli. Mnoho ráz sa nám ale stalo, že sme do cieľa jednoducho nedokázali dôjsť. Vtedy sme si hovorili, naše postavy to tak nechceli. Vlastne sme nadobúdali pocit, že naše postavy žijú a vedú ten príbeh sami, my máme len privilégium to všetko spísať.

Celý príbeh dýchal sám.

Bolo to skvelé a je mi za týmto spontánnym jazykom smutno, ale stal sa život. Školu sme skončili. Ja som sa odsťahovala. Obe sme začali pracovať a zrazu toho času bolo ako maku. Už sme nemohli vysedávať hodiny a hodiny na skype. Písať, vymýšľať a vlastne musím teraz povedať, tráviť ten čas dosť neefektívne. Niekedy sme totiž strávili mnoho hodín na skype a napísali skoro nič, lebo to nešlo, lebo nebola chuť, lebo sme boli unavené, nemali sme nič vymyslené... Skrátka neefektívne.

Dokonca sme sa na dlhší čas zasekli, teda ja úplne. Nejaké tri roky som vôbec nepísala, akoby som nemala slov, ktoré chcem s niekým zdieľať, nedokázala som dať nejakej svojej postave tú dušu, ktorú na žitie v Erandione potrebovala. Majka našťastie svoje nejaké projekty mala.

Nakoniec sme to museli prijať. Zmieriť sa s tým, že už nedokážeme presedieť hodiny pri počítači a už vôbec nie spolu naraz. Prijali sme skutočnosť, že ak chceme spoločne písať i naďalej, musíme zmeniť taktiku.

Rozdelenie postáv ostalo rovnaké. Obe sme mali svojho hlavného hrdinu/ku, akurát už sme pracovali kapitolovo. V každej kapitole bola jedna z našich postáv „tá vedúca“ a ostatné sme si iba vypožičali. Najjednoduchšie bolo, keď sme mali kapitolu len o tej našej postave, ale to sa dialo len na začiatku, kým sa tí dvaja nepoznali. Častejšie sa naskytovalo, že tam boli (a museli byť) všetky postavy a jednoducho bez interakcie by sme sa nepohli, tak sme si proste tú postavu tej druhej požičali a čo najvernejšie za ňu reagovali. Potom to samozrejme dali tej druhej skontrolovať, až mala čas.

Týmto spôsobom sa nám písanie jedného príbehu dvoma autorkami darí udržiavať aj dnes. Musím však poznamenať, že tým, ako sme písali predtým, ako dlho sa poznáme a ako dlho vlastne spoločne píšeme, sme na úrovni, keď si dokážeme dokončovať vety. Skutočne si myslím, že ak vezmeš do rúk náš príbeh, nepríde ti, že to písali dve rôzne osoby a to je super.

Som za to vďačná, vlastne za naše priateľstvo a pribehovanie ako také, bez toho by bol náš život fádny.

Čo si myslíš ty? Máš nejaké overenejšie spôsoby, ako môžu písať dvaja autori spolu? Skúšal/a si to niekedy? Bavilo ťa to? Alebo preferuješ písanie samostatne? 

Podeliť sa o svoje názory sa s nami môžeš v komentároch.

Pekný deň praje Michaela.