Teplické skály

 

Teplické skály a Adršpach

 

           Pneumatiky zaštrkali na preplnenom parkovisku a ja som s veľkou dávkou znechutenia vystúpila. Môj plán bol, ísť si oddýchnuť. Preč od ľudí, preč od hluku, namiesto toho som išla na najviac frekventované miesto v okolí. Adršpach. Naivne sme dúfali, že MOŽNO v piatok doobeda tam nebude AŽ toľko ľudí. Bolo.

(Adršpach)

Nevadí. Povedali sme si. Možno sa tí ľudia rozprestrú a ten počet sa v skalách stratí. Prehltla som teda fakt, že poliaci mali očividne deň turistiky a kochala sa monumentálnymi skalnými kameňmi.

Prišli sme k pokladni.

Hneď mi oči zazreli červený nápis zavreté, kútikom som zbadala zatarasený vchod a už som šípila, že je zle. Manžel sa ale aj tak spýtal pri kase, ako to je so vstupom. Jedna z dám mykla plecami a odpovedala mu: „Najbližší voľný vstup je o piatej.“

Zarazil sa mi dych v hrudi a šokovane sa pozrela na hodinky. Bola jedna hodina poobede. 

Manžel zdvorilo poďakoval a šiel za mnou. Moje horúčkovité kombo sklamania a znechutenia sa rozbehlo na plné obrátky a začala som nadávať. Musíš pochopiť, zvyčajne som to ja, kto plánuje kam sa pôjde, hľadá si o miestach informácie, tentoraz to plánoval manžel... No a zabudol sa pozrieť na oficiálnu stránku Adršpachu, kde varujú predtým, že si máš kúpiť lístok so vstupom na vyhradený čas vopred, aby sa ti nestalo presne to, čo nám.

          

        Takže vytočení sme sa obaja otočili. Hovorím, že čakať na dajaké blbé skaly štyri hodiny nemienim a tak sme si to namierili k autu. Búm. Ďalšie nemilé prekvapenie. 250czk za tú trápnu polhodinu, ktorú sme tam strávili. Áno, správne hádaš 250 je za celý deň, ale tým, že sme sa prešli AŽ po tráve pred vstupom... Cena trochu zarazila.

            Čo ti poviem, bola som rozhodnutá ísť domov, no manžel trval na tom, aby sme sa skúsili pozrieť aspoň na Teplické skaly, tam sa vstupenky na čas nekupovali.
            Zaplatili sme si ďalšie parkovisko. Vstupenky a hurá na ťapkanie. Môj nevrlý výraz prvý kilometer bol zaiste pastvou pre oči, no vražedný pohľad na obrovskú skupinku gerontov idúcu nám oproti mohol skutočne zabíjať.
            Áno, áno, ja viem, čo si hovoríš. Jémine Michaela, nebuď taká protivná, každý má právo ísť na turistiku. Áno má, no nie keď som tam ja a keď tam už byť musí,  nik nepovedal, že mňa to nemôže srať. Hejže :D.

            Keď sme konečne predbehli tie veľké skupiny detí, gerontov a neviem koho každého, mohla som sa upokojiť a začať sa kochať. Vysoké kopce. Vysoké skaly. Všade zeleň a občasné šípky, ktoré poukazovali na zaujímavosť na skale. Raz sme videli harfu, inokedy päsť vztýčenú k nebi, uväznené vlny a mnoho zvierat zakliatych do podôb kameňa.

            Bolo zábavné prechádzať uličkami a cítiť zmenu teploty ovzdušia. Chvíľu bolo parno a odrazu nám nohy ochladil studený vánok.

            Strašne ma bavilo objavovať, čo sa skrýva za zákutiami tajomných úžľabín a tajiť dych, keď sa predo mnou rozprestrelo údolie lemované obrími skalami ukrývajúce oproti nim drobné stromčeky s papradím. Šla som drevenou cestičkou, zdvíhala tvár do výšav, strácala sa v skalnom bludisku. Užívala si paru vznášajúcu od pier, žblnkanie potoka. Mach rastúci na vysočizných skaliskách.

           

        Navštívili sme aj temnú jaskyňu a keď hovorím temnú. Skutočne tam nedosiahlo ani svetlo bieleho dňa, ani svetlo mobilu. V tiesňave skál, s výškou niekoľko kilometrov, boli slnečné lúče len zbožným prianím.

            

        Poklady nášho výletu boli mnohé, no musím spomenúť ešte posledný vyšliap a keď píšem vyšliap... 

        Sakra :D ... 

        300schodov na hrad. Tak to stálo dole pod kopcom. Hovorím, okey, keď sme už tu...

            Železná konštrukcia so schodmi prispôsobenými niekomu s veľmi malou nohou, no zato dlhou končatinou, nevyzerala vábne. Avšak, ako som povedala, keď sme už tu!

            Náš najväčší výkon dňa započal. Šli sme. Niekde v polovičke sme sa museli zastaviť, tep nám vyletel na červené čísla a dych sa zrýchlil tak, až sa stal temer nepoužiteľným. Zamračila som sa na cestu pred nami, čakalo nás ešte mnoho schodov a tie za nami vyzerali, akoby sme ani nezačali. No nič, krátkych oddych a vyrazili sme.

            Po prekonaní ďalších neviem koľko schodov sa naša cesta zmenila. Už to neboli schody, ale rebríky. V tichosti som zakliala a pokračovala. Jeden rebrík, druhý až napokon som sa ocitla na rozľahlom skalnatom mieste. S krásnym výhľadom, no nebol to onen spomínaný hrad. Koniec našej cesty. Po nabratí kyslíku a dostatočnej dávke tekutín som sa obzrela. Vstup len na vlastné nebezpečie. Vztýčila som hlavu hore a skepticky prešla pohľadom po troch do skál vrazených rebríkoch. Niektoré boli tak zasadené v skale, že so širokými lakťami sa tadiaľ nepreženieš.

            Kyslo som sa usmiala a otočila na manžela, ten zbelel, keď videl tú cestu. Má totiž strach z výšok. Prekonať schody, pod ktoré vidíš je výstup z komfortnej zóny, no toto?

Chcela som povedať: „Nemusíme tam ísť, ak nechceš.“ Ale nepovedala, lebo JA som tam chcela ísť, takže som to opravila. „Nemusíš tam ísť, ak nechceš.“

Áno, správne tipuješ, šli sme obaja. Krok po kroku. Stupienok po stupienku. Stehna pálili, dych sa zrýchľoval. Prvý rebrík. Druhý... Hlavne sa nepozeraj dolu.

(Nepozrela som :D)

Na vrchole ma čakali drevené zábrany, aby som si to náhodou nehodila dole kopcom a skala. Vyslovene skala, okolo ktorej bolo zábradlie a česká vlajka zapichnutá v jej strede. Výhľad bol ďaleký. Lesnatý. Dych berúci? Neviem. Asi nie. Dych berúca bola skôr tá cesta alebo skalnaté bludisko predtým.

Chceli sme si tam hore dať melón, urobiť si taký piknik. Na rozmedzí piatich metrov, pri ktorých každý krok mohol znamenať katastrofu, sme tento nápad zamietli.

        Môj manžel statočne vyliezol až hore a pevne sa držal onej vlajky. Vyzeral ako správny národovec, akurát on sa jej držal nie z pýchy, ale z neuveriteľného strachu, aký si ja ani neviem predstaviť.

Nechala som ho vydýchnuť a tak navrhla, aby sme šli dolu. Spopolavel druhýkrát. Cesta dole býva vždy horšia a to ani nemusíš ísť po rebríku. Nuž museli sme. Nedá mi podotknúť, že prekonať prechod z rebríku na rebrík, kde vôbec nevidíš za roh a teda netušíš, kde tú nohu pokladáš, dalo zabrať aj mne.

Príhodne sa nám rozpršalo. Nie hrozný lejak, ale proste normálny letný dáždiček. Zdvihla som tvár k manželovi a zakričala na neho: „Ježiši, to sú kvapky, ja som si myslela, že tvoje slzy.“

Samozrejme v tom momente, šliapajúc a prekonávajúc pud sebazáchovy, strach a vlastne všetko, čo v sebe mohol prekonať, môj vtip ostal nepovšimnutý.

Nakoniec sme to ale zvládli. Prežili. Nezmokli. Prekonali seba a aj svoje strachy a vďačne unavení sa vrátili domov. 

 

Ponaučenie, aj keď prvý plán nevyjde, nestrácaj hlavu. Alebo si poriadne naštuduj, kam ideš!

Pekný zvyšok dňa praje Michaela.