Potulky po Bojniciach

Potulky po Bojniciach

Na námestie sa znáša večerný chlad. Z letných terás rôznych podnikov sa ozýva hudba a vrava ľudí. Zmrzlinári ponúkajú posledné kopčeky zmrzliny, predajcovia suvenírov lákajú na magnetky a pohľadnice s dominantou mesta. Tá povstáva zo srdca rozľahlého parku, kde sa ťahá k nebesiam svojimi okrúhlymi vežami a vysokými hradbami obrastenými brečtanom. Dňom i nocou sa obzerá v zrkadle, ktoré vytvára vodná priekopa bozkávajúca jej nohy. Tejto kráske však nemožno zazlievať márnivosť. Má na ňu plné právo. Reč je totiž o jednom z najkrajších zámkov Slovenska: o Bojnickom zámku.

Práve sem viedli moje kroky počas nedávneho cestovateľského víkendu. Hoci som Bojnický zámok už v minulosti navštívila, možnosťou uzrieť jeho nádheru nepohrdnem ani po druhý, tretí alebo stý raz. Stále sa neviem rozhodnúť, či sa mi viac páči za denného svetla alebo v noci, kedy mu atramentový závoj nočného neba dodáva magický náboj.

Prehliadka hradu je v každom bode zaujímavá a pokiaľ ste ju ešte neabsolvovali, tak určite musíte! Len sa nachystajte na veľa chodenia a veľa schodov. Ale koniec koncov, tak je to na každom hrade alebo zámku. Mimochodom, aj sem si viete kúpiť lístky dopredu cez internet, čo určite odporúčam, lebo nechcete prísť na zámok s istotou, že si kúpite vstup na mieste – a zistiť, že najbližšie štyri hodiny sú vypredaní... Pri tom kvante turistov, ktorí sem zavítajú, to nie je nereálne.

Normálny návštevník hradu si vypočuje výklad sprievodkyne, šťukne foťákom a ide ďalej. Potom sú tu autori fantasy. Nechcem povedať, že sme nenormálni návštevníci, aj keď to tak asi vyznieva 😳 Ja si tiež vypočujem výklad a pofotím zariadenie zámku. Okrem toho však v mojej hlave pracuje milión ďalších myšlienok. Napríklad tá podzemná jaskyňa, ktorú sme videli na záver prehliadky – čo keby z jej stropu viselo zopár netopierov, ktorí by v skutočnosti boli poskokmi upírskeho kniežaťa? A čo keby ten knieža mal hrobku presne ako gróf Pálffy – v zámku – a každú noc by zo svojho lôžka vstával? Alebo – ako by sa asi rozliehalo vlkolačie vytie po areáli hradu? Ako by sa nárek prekliateho stvorenia odrážal od hradieb? Koho by vytrhol zo spánku? Možno čarodejnicu, ktorá zakliala úbohého hradného pána do vlkolačej podoby... A tie dravce krúžiace okolo zámockých veží? Sú to hniezdiace poštolky alebo falconidi, potomkovia elfov so schopnosťou brať na seba dravčiu podobu?

Sokoliari Aquila

Cez deň v blízkosti zámku postávajú sokoliarky vyzývajúce vás k pohladeniu sovičky či iného dravca a pozývajúce na predstavenie sokoliarov Aquila. Sokoliarov už zažil každý z nás na hociktorom hrade, no stojím si za tým, že v Bojniciach to má celkom iný šmrnc. Sokoliari Aquila sú tu doma. Pri zámku majú svoje sídlo s prírodným amfiteátrom, kde vám predstavia svoje majestátne dravce. Po vystúpení sa môžete aj odfotiť s dravcom na ruke a ja som veru túto možnosť využila. Aj keď priznávam, že to chcelo trochu prehovárania, lebo som sa hanbila – všetci ostatní adepti na fotenie mali vekový priemer 5 rokov. Týmto chcem povedať: nehanbite sa ako ja. Vidieť dravca z takej tesnej blízkosti je úžasné; navyše cítite jeho váhu na vašej ruke, takže získate ešte autentickejší vnem. To vám pohľad z javiska nikdy neposkytne!

Zoo Bojnice

V tesnej blízkosti zámku sa nachádza Národná zoologická záhrada Bojnice, ktorá sa ako jediná na Slovensku môže popýšiť chovom slonov. Teda lepšie povedané sloníc menom Maja a Gula. Rada by som s vami zdieľala ich fotku, ale slonice sa počas našej návštevy akurát kŕmili v zázemí, otočené k nám zadkami. Tie sme nefotili. Okrem sloníc nás podobne na háku mali aj ďalšie zvieratá: leopardy (spali), mačka divá (dôkladne si umývala medzinožie), červené pandy (v neviditeľnom móde). Medvede si flegmaticky žili svoj svet a na fotku nám zapózoval jeden syslík, plameniaky a guerézy pláštikové.

Ďalším lákadlom Bojníc sú kúpele. Navštívili sme kúpeľný park, kde by som si veru vedela predstaviť tráviť aj hodiny len so zápisníkom a perom. Jazierka, fontány, čarovná kúpeľná atmosféra – a najmä reštaurácia/kaviareň Bašta pri prameni, ktorá sa nachádza priamo na jazierku.

Nad mestom sa vyníma vyhliadkový chodník Čajka v oblakoch. Z výšky nad korunami stromov sa nám otvoril pohľad so širokého okolia – samozrejme aj na zámok, ktorý odtiaľ vyzeral ako mini domček pre mini vílu. Pri vstupe na tento chodník nás pobavila banda opíc, ktorá za poplatok hrá hudbu a tancuje. Čo ma však uchvátilo viac, to bol obrovský vlk strážiaci bránu, za ktorou sa otvára cesta nahor k Čajke.

Cestou z Čajky sme nemohli opomenúť dinopark Dinono. No a čo, že je to atrakcia pre deti! Videli ste tam toho trojhlavého draka? Tak máte odpoveď na otázku, prečo sme sa rozhodli zvýšiť vekový priemer návštevníkov. Pre poriadok vyjadrujem pohoršenie nad tým, že DRACI sú zaradení do expozície DINOparku. Draci nie sú dinosaury!!! A toho, kto tvrdí opak, zožerie môj drak na večeru. Keďže som nemohla zachrániť drakov z dinosaurieho výbehu, aspoň som ich nafotila – kto má kontakt na Slobodu drakov, volajte 😃 Inak ale všetci dvaja účastníci našej výpravy uznali, že bolo zaujímavé vidieť modely dinosaurov v týchto veľkostiach, hoci verím, že zďaleka to boli aktuálne veľkosti. Pri pohľade dohora na nenormálne dlhočizný krk niektorého z nich sme sa cítili maličkí ako mravce. Rozšliapli by nás a ani by si to nevšimli. Mimochodom, ani jeden dinosaurus nebol v reťaziach, ale trojhlavý drak áno. Ako jediný. Chcel tým snáď autor povedať, že drak je nebezpečnejší než dinosaurus?

Keď sme pri pravekých predátoroch, nedá mi opomenúť Múzeum praveku, ktoré sa nachádza tiež v Bojniciach – vonku, v prírode. Tentoraz sme v ňom síce neboli, no v minulosti áno (spolu s Miškou) a pamätám si, že sme absolvovali večernú prehliadku po tme, pričom sme si na cestu svietili fakľami.

Bojnice zaiste skrývajú ešte mnoho ďalších zaujímavých zákutí. My sme však radi, že sme v obmedzenom časovom okne stihli aspoň tie, ktoré som vám priblížila v tomto článku.

P.S.: Odporúčame zmrzlináreň Korčula na námestí. Radšej ani nespočítam, koľko zmrzliny sme tam pojedli. Za mňa kraľuje pistáciová a za moju polovičku slaný karamel. S myšlienkou na skvelú zmrzku sa na dnes lúčim. Arrivederci, do skorého „čítania“!

Majka