Bouzov
Štátny hrad, ktorý je ikonou Moravy. Viacerým z vás pohľad naň iste pripomenie slávne kinematické snímky. Ukázal sa v mnohých známych filmoch. Ja tu spomeniem, iba jeden, pretože podľa môjho názoru, bol to práve on, čo zasiahol veľa detských i dospelých sŕdc.
Princezná Fantaghiro II, III, IV.
Rozprávkový
hrad sa dá predstaviť jedine rozprávkou a v krátkom úryvku vás do jednej
takej vezmem.
***
Cez veľké dvojité
okná sa na tvár malej princeznej dogúľal teplý slnečný lúč vstávajúceho rána.
Obloha bola modrá a vietor veselo pofukoval. Dievčina zvaná Juliana sa strapatá
vysúkala spod ťažkej periny. Otvorila okenice a zhlboka sa nadýchla
čerstvého vzduchu.
Zdobené tapety
všakovakých vzorov, vysoké stropy, či velikánska kachľová pec jej už pozornosť
nebrala. So šibalským úsmevom vhupla do papučiek a vybehla na dlhokánsku
chodbu.
Matka nikdy nedokázala pochopiť, aké
dôležité je poznať chodby hradu aj v rýchlom behu. Preto to často, pri tom
ako sa ona nedívala, trénovala. Obrazom velikánov svojej doby, ktorí viseli na
stenách jej beh aj tak neprekážal. Zastavila sa až na takzvanej "križovatke
troch ciest". Spájali krídlo otca, matky a to jej. Tam bolo najväčšie
riziko, že ju niekto pristihne.
Spomalila a nenápadne nakukla.
Malinký balkónik, na ktorom sa vyzerali hostia šliapajúci po schodoch k onomu
rázcestiu, bol dobrým vyhliadkovým bodom. Avšak nik nebol v dohľade.
Strapatá a rozkokošená zbehla schodisko, zahla doľava a vyletela cez ťažké
železné dvere až na most. Isteže zdržal ju strážny, musel jej totiž ťažkopádne
otvoriť.
Snažila sa neklepať nervózne nohou a negúľať
očami, no šlo to neľahko. Dvere sa nakoniec s povzdychom otvorili a ju objalo
slnko. Ruch vstávajúceho rána. Niekoľko metrový most a služobníctvo na nádvorí,
alebo len miestni obyvatelia, ktorí si zavčasu prišli pre audienciu.
Rozbehla sa do davu. Na jednej strane
už neúnavne pracovali práči a drhli mokré prádlo. Zo strany druhej sa k nosu
doviala vábivá vôňa čerstvo upečených placiek. Nadšene priskočila k usmievavému
kuchárovi. Ten už vedel prečo prišla. Vzal jednu z placičiek, alebo inak
zvaných palaciniek a natrel ich slivkovým džemom.
Podal malej princeznej so slovami: „Nech
ti chutí.“
Juliana prikývla na znak vďaky a z chuti sa do palacinky zahryzla. Po širokej kamennej ceste, ktorá viedla pod obrovskou oblúkovitou bránou – pred akou sklonil zrak každý návštevník, dojedala palacinku a oblizovala sa až za ušami.
Trhovisko. Mnoho ľudí, mnoho stánkov,
výrobkov a prekrikujúcich sa hlasov.
Tí, čo ju spoznali sa jej zdvorilo pozdravili a krútili hlavami nad
jej detskou nezbednosťou, keď sa rútila uličkou medzi stánkami.
Malá lúka v obklopení stromov. Vytvorený
malý amfiteáter s kopou miest na sedenie. Kútikom oka zahliadla ako sa
muži v zbroji vysadzovali na rovnako zdobených koňov. Každý inej farby,
každý s iným erbom svojho pána. Zatajila dych.
Kone klusali v kruhoch, občas sa zdvihli na zadné, rozcvičovali sa. Tak zaznel zvuk trúby a uvádzačov hlas.
„Poďte sa pozrieť na zápasy s kopijami.
Šesť rytierov pozdvihne kopiju v mene svojho rodu, len jeden však môže
zvíťaziť! Ktorý z nich to bude?“
Juliana neváhala, vopchala sa do davu
a čakala na predstavenie. Jeden z jej priateľov, rovnako schovaných
ako ona, jej prehodil cez plecia plášť. „Svietiš tu jak snežienka!“
Ľakom div nevyskočila z kože: „Timotej!“
zvolala na neho s úsmevom a objala ho.
Potom sa už obaja dívali na dych
berúce zápasy. Vždycky ich obdivovala. Rytierov. Ich ladnosť, obratnosť a rýchlosť.
Milovala kone a jazdu na nich. No viac, ako pohľad si dopriať žiaľ
nemohla.
S burácavým potleskom zápas
skončil, no skôr, než by sa Juliana a Timotej dostali z davu sa dav zastavil
a rozostúpil. Kráľovná matka. Juliana vedela, že je zle, no útek už zvoliť
nestihla. Matka ju chytila za predlaktie a pohoršeným pohľadom zistila, že
princezná sa ani neuráčila prezliecť z nočného úboru.
Juliana sa previnilo usmiala, tak ako
to vie iba dieťa v nemej žiadosti o odpustenie.
Matka pokrútila hlavou a stroho ukázala
na hrad: „Domov. Hneď!“
Juliana sa poslušne narovnala a otočila
k Timotejovi: „Potom si ťa nájdem.“
On sa len pousmial.
Juliana bola odvedená domov, po ceste ju matka vyhrešila za mnohé priestupky, dokonca aj zato, že majú kráľovskú kuchyňu a ona chodí vyjedať obyvateľov. Kuchárovi po ceste poctivo zaplatili a za matkinho dozoru Juliana šla do svojich komnát, kde sa jej pomohli prezliecť. Učesali ju a ona sa mohla venovať učeniu svojich povinností.
Hlbokú, bezodnú s vodou na jej
spodku. Železnými úchytmi a zdobením sa stávala pastvou pre oči. Lež ona
tam nešla, aby sa kochala. Vzala si z pokladnice mincu. Priložila ju k perám
a s nevypovedaným prianím ju hodila do hrdla studni.
***
A tu sa náš príbeh končí. Vopred
pripomínam, ak sa medzi vami náhodou nájde nejaký historik, všetko je vymyslené.
Nič sa nezakladá na historickej pravde, ako to už u fantasy autorov býva.
Čerpala som z prehliadky, ktorú sme zažili s manželom a pokúsila
sa vám ju priblížiť formou príbehu.
Tak snáď sa vám takáto zmena páčila,
môžete mi dať vedieť do komentáru.
S pozdravom a prianím pekného
víkendu sa lúči Michaela.
Komentáre
Zverejnenie komentára