Bouzov - romantický hrad strednej Moravy

 

Bouzov


 

            Štátny hrad, ktorý je ikonou Moravy. Viacerým z vás pohľad naň iste pripomenie slávne kinematické snímky. Ukázal sa v mnohých známych filmoch. Ja tu spomeniem, iba jeden, pretože podľa môjho názoru, bol to práve on, čo zasiahol veľa detských i dospelých sŕdc. 

            Princezná Fantaghiro II, III, IV.




            Rozprávkový hrad sa dá predstaviť jedine rozprávkou a v krátkom úryvku vás do jednej takej vezmem.

***






            Cez veľké dvojité okná sa na tvár malej princeznej dogúľal teplý slnečný lúč vstávajúceho rána. Obloha bola modrá a vietor veselo pofukoval. Dievčina zvaná Juliana sa strapatá vysúkala spod ťažkej periny. Otvorila okenice a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu.

            Zdobené tapety všakovakých vzorov, vysoké stropy, či velikánska kachľová pec jej už pozornosť nebrala. So šibalským úsmevom vhupla do papučiek a vybehla na dlhokánsku chodbu.



Matka nikdy nedokázala pochopiť, aké dôležité je poznať chodby hradu aj v rýchlom behu. Preto to často, pri tom ako sa ona nedívala, trénovala. Obrazom velikánov svojej doby, ktorí viseli na stenách jej beh aj tak neprekážal. Zastavila sa až na takzvanej "križovatke troch ciest". Spájali krídlo otca, matky a to jej. Tam bolo najväčšie riziko, že ju niekto pristihne.


Spomalila a nenápadne nakukla. Malinký balkónik, na ktorom sa vyzerali hostia šliapajúci po schodoch k onomu rázcestiu, bol dobrým vyhliadkovým bodom. Avšak nik nebol v dohľade. Strapatá a rozkokošená zbehla schodisko, zahla doľava a vyletela cez ťažké železné dvere až na most. Isteže zdržal ju strážny, musel jej totiž ťažkopádne otvoriť.

Snažila sa neklepať nervózne nohou a negúľať očami, no šlo to neľahko. Dvere sa nakoniec s povzdychom otvorili a ju objalo slnko. Ruch vstávajúceho rána. Niekoľko metrový most a služobníctvo na nádvorí, alebo len miestni obyvatelia, ktorí si zavčasu prišli pre audienciu.

Rozbehla sa do davu. Na jednej strane už neúnavne pracovali práči a drhli mokré prádlo. Zo strany druhej sa k nosu doviala vábivá vôňa čerstvo upečených placiek. Nadšene priskočila k usmievavému kuchárovi. Ten už vedel prečo prišla. Vzal jednu z placičiek, alebo inak zvaných palaciniek a natrel ich slivkovým džemom.

Podal malej princeznej so slovami: „Nech ti chutí.“

Juliana prikývla na znak vďaky a z chuti sa do palacinky zahryzla. Po širokej kamennej ceste, ktorá viedla pod obrovskou oblúkovitou bránou – pred akou sklonil zrak každý návštevník, dojedala palacinku a oblizovala sa až za ušami.

Trhovisko. Mnoho ľudí, mnoho stánkov, výrobkov a prekrikujúcich sa hlasov.  Tí, čo ju spoznali sa jej zdvorilo pozdravili a krútili hlavami nad jej detskou nezbednosťou, keď sa rútila uličkou medzi stánkami.

Malá lúka v obklopení stromov. Vytvorený malý amfiteáter s kopou miest na sedenie. Kútikom oka zahliadla ako sa muži v zbroji vysadzovali na rovnako zdobených koňov. Každý inej farby, každý s iným erbom svojho pána. Zatajila dych.

Kone klusali v kruhoch, občas sa zdvihli na zadné, rozcvičovali sa. Tak zaznel zvuk trúby a uvádzačov hlas.

„Poďte sa pozrieť na zápasy s kopijami. Šesť rytierov pozdvihne kopiju v mene svojho rodu, len jeden však môže zvíťaziť! Ktorý z nich to bude?“

Juliana neváhala, vopchala sa do davu a čakala na predstavenie. Jeden z jej priateľov, rovnako schovaných ako ona, jej prehodil cez plecia plášť. „Svietiš tu jak snežienka!“

Ľakom div nevyskočila z kože: „Timotej!“ zvolala na neho s úsmevom a objala ho.

Potom sa už obaja dívali na dych berúce zápasy. Vždycky ich obdivovala. Rytierov. Ich ladnosť, obratnosť a rýchlosť. Milovala kone a jazdu na nich. No viac, ako pohľad si dopriať žiaľ nemohla.

S burácavým potleskom zápas skončil, no skôr, než by sa Juliana a Timotej dostali z davu sa dav zastavil a rozostúpil. Kráľovná matka. Juliana vedela, že je zle, no útek už zvoliť nestihla. Matka ju chytila za predlaktie a pohoršeným pohľadom zistila, že princezná sa ani neuráčila prezliecť z nočného úboru.

Juliana sa previnilo usmiala, tak ako to vie iba dieťa v nemej žiadosti o odpustenie.

Matka pokrútila hlavou a stroho ukázala na hrad: „Domov. Hneď!“

Juliana sa poslušne narovnala a otočila k Timotejovi: „Potom si ťa nájdem.“

On sa len pousmial.

Juliana bola odvedená domov, po ceste ju matka vyhrešila za mnohé priestupky, dokonca aj zato, že majú kráľovskú kuchyňu a ona chodí vyjedať obyvateľov. Kuchárovi po ceste poctivo zaplatili a za matkinho dozoru Juliana šla do svojich komnát, kde sa jej pomohli prezliecť. Učesali ju a ona sa mohla venovať učeniu svojich povinností.

            Po zápase, ktorý videla doobeda sa jej len ťažko darilo sedieť a vyšívať, alebo čítať, alebo vykonávať ďalšie extrémne nudné veci, akým bola pre dnes vystavená. Až o mnoho hodín neskôr, keď ju pestúnka prepustila, až vtedy sa mohla dostať na malé nádvorie schované stenami hradu, ktoré rovnako tak schovávalo studňu.

Hlbokú, bezodnú s vodou na jej spodku. Železnými úchytmi a zdobením sa stávala pastvou pre oči. Lež ona tam nešla, aby sa kochala. Vzala si z pokladnice mincu. Priložila ju k perám a s nevypovedaným prianím ju hodila do hrdla studni.

***

A tu sa náš príbeh končí. Vopred pripomínam, ak sa medzi vami náhodou nájde nejaký historik, všetko je vymyslené. Nič sa nezakladá na historickej pravde, ako to už u fantasy autorov býva. Čerpala som z prehliadky, ktorú sme zažili s manželom a pokúsila sa vám ju priblížiť formou príbehu.

Tak snáď sa vám takáto zmena páčila, môžete mi dať vedieť do komentáru.

S pozdravom a prianím pekného víkendu sa lúči Michaela.

Komentáre