Jeseň pozvoľna klopala na dvere, pripomínajúc slabnúcemu slnku, že je čas uložiť sa na zimný odpočinok. Och, ako rada by som povedala, že takto jemne nás privítalo počasie v Nízkych Tatrách, keď sme sa tam minulú jeseň ocitli! Ale realita bola celkom iná. Jeseň vtrhla do Jánskej doliny ako orkán. Ostrým vetriskom bičovala moje už aj tak ružovkou utrápené líca do abnormálnych odtieňov červenej a nútila nás obliecť na seba všetko, čo sme si prezieravo zabalili. Isteže sa na nás tu a tam usmialo aj slnko, ale tomu akoby každý poryv vetra bral silu, takže síce svietilo, no hrialo iba pramálo.
Chlad v tejto lokalite vôbec nie je prekážkou. Keby sa nám totiž zachcelo zohriať, tak súčasťou hotela, v ktorom sme bývali, je termálne kúpalisko napájané vodou prírodného termálneho prameňa. Takisto neďaleko – priamo v obci Liptovský Ján – sa nachádza Kaďa. Voda si tam krásne buble a aj v chladných mesiacoch sa teší spokojným kúpačom. Niežeby bola horúca – má vlažných 20 stupňov, avšak jej bublinky obsahujúce plyny sa postarajú o zahriatie tela.
Ďalšie taje tohto miesta sme objavili, keď sme sa vybrali opačným smerom pozdĺž Jánskej doliny. Drevené kráľovstvo na Strachanovke strážilo niekoľko drevených sôch, z ktorých najpamätnejšími sú Athos, Portos, Aramis, d´Artagnan a milady de Winter.
Iba o pár krokov ďalej, na druhej strane cesty – vedľa hotela Ďumbier, sme sa nechali zlákať pohľadom na mini Slovensko. Prechádzka pomedzi menšeniny hradov, zámkov, kostolov i dreveníc je veľmi pekná (foťáky poriadne nabiť!), ale moju pozornosť najviac unášala železnica. Jej rozsiahle koľaje vedú po takmer celom parku a lozia po nich roztomilé vláčiky. Trať obsahuje mosty, tunely, zastávky; nie je to žiadna nudná hračkárska súprava vláčikov, ale niečo, na čo som sa dokázala pozerať dlhý čas.
Nechávajúc Park Mini Slovensko za sebou, kráčali sme ďalej Jánskou dolinou. Prešli sme popod bránu do Jánskej doliny a kráčali cestou, na ktorej nám neraz napadlo, že by bolo skvelé prenajať si bicykle a pojazdiť si po okolí. Tento výlet sme ši však pekne odkráčali a pešibusom sme sa dostali ku Stanišovskej jaskyni. Pred vstupom do jaskyne sme vyfasovali čelovky, ktorými sme si svietili. V jaskyni totiž nie je zavedené svetlo, ako sme zvyknutí z jaskýň, ktoré navštívil snáď každý Slovák počas školského výletu. Tu si svieti každý sám vlastnou čelovkou. Ako v každej jaskyni, aj v tejto je riadna kosa, čo sa v lete môže javiť ako perfektný spôsob schladenia. My sme tam však boli na jeseň a úprimne som sa potešila, keď sme vyšli z veľkej jaskynnej zimy do trochu menšej vonkajšej.
Náš výlet sa rýchlo chýlil ku koncu a keď sme opustili Jánsku dolinu aj Liptovský Ján, zastavili sme sa pri Liptovskej Mare. Tunajšia široko-ďalekosiahla vodná hladina sa pýši nádhernými scenériami s Tatrami v pozadí. Stretáva sa tu voda, pláž, lesy, hory a dokonca aj história. Sú tu prístavy a lode ako z filmov. Okrem leňošenia na pláži či kúpania sa tu obľube teší aj windsurfing – v období nášho výletu samozrejme len pre veľkých otužilcov. V lete to tu však naozaj pripomína také mini slovenské moríčko so všetkým, čo k tomu patrí.
Len tak pre zaujímavosť, ak o tom náhodou neviete, tak Liptovská Mara nie je prírodné jazero, ale umelo vytvorená vodná priehrada. Pri jej výstavbe bolo zaplavených 13 obcí, ktorých obyvatelia boli presídlení inam. Ikonická vežička, ktorú vidíme azda na každej propagačnej fotografii z Liptovskej Mary, je pritom pozostatok skutočnej kostolnej veže zo zaplavenej dediny.
Krátkou zastávkou pri Liptovskej Mare sa skončil náš výlet na Liptov. S rýchlo nastupujúcou zimou a ešte rýchlejším covidovým zatváraním normálneho života sa skončili naše výlety. Teraz je však už máj, slnko naberá na sile a túlavé nohy (aj kolesá) nás zasa začínajú svrbieť z dlhej chvíle nikam-nechodenia. Kam sa vyberieme najbližšie?
Komentáre
Zverejnenie komentára