STEZKA V OBLACÍCH

Dolní Morava

 

                Každá šialená doba si žiada okamihy posvätené pokojom, no a práve tie sme sa rozhodli ísť hľadať. Myseľ nás temer sama zaniesla ku vyhlásenému miestu na Dolnej Morave: Stezka v oblacích. Ako už samotný názov napovedá jedná sa o oblasť v Českej republike, ktorá vám ponúkne úžasný výhľad na dlhosiahle lesy, vrchy, jazerá a kto vie, čo všetko ešte. Akurát treba myslieť na premenlivosť počasia v horách a nezabúdať na panujúce obdobie, v našom prípade teda prelom jesene so zimou.

                Náš výlet sa niesol v prísľube príjemnej prechádzky s harmonickým zvukom prírody, avšak  začal sa, ako to býva zvykom, stresom. Mali sme dva prestupy a jeden z nich bol v úplne cudzom mestečku, zaprdenom tak veľmi, že aj mapa  sa nás pýtala, kde to je...

Samozrejme náš prvý vlak musel nabrať meškanie, čím sa nám skrátila prestupová doba z „15 minút“ na „-2 minúty“. S nadávkami na vlakovú spoločnosť sme, plní stresu, vyleteli z dverí a ku behu nás hnala jedine myšlienka: Ak to nestihneme, čakáme štyri hodiny.

Zákon schválnosti nás pobozkal na obe líca a zastavil náš ďalší vlak na treťom peróne, pričom ten meškajúci bol na prvom, aj by sme sa potešili, veď to je blízko, akurát nie v tomto mestečku. Tretie nástupisko bolo totiž úplne na opačnej strane, oddelené minimálne „dvanástimi“ koľajami.  Prechádzalo sa tam podchodom, ktorý už menej vyznačený azda byť ani nemohol, takže po strate niekoľkých sekúnd sme ho našli a berúc schody po dvoch sme sa rozbehli ku vlaku. Ten našťastie z milosti a či ľútosti na nás počkal.

Tak sa začala naša cesta: s jazykmi po zem, ústami plnými nadávok, ktoré ani nemohli ísť von, pretože sme ešte stále lapali po dychu... A predsa mi nedalo skonštatovať, že ak sme stihli tento vlak, to najhoršie máme za sebou, minimálne v tej dobe som si to myslela.

 

Malebná dedina, kde sme boli ubytovaní sa nachádzala len málo kilometrov od našeho cieľa, dokonca sme ho mohli vidieť. Teda za normálnych okolností by sme ho mohli vidieť, nám tento prepych bol však vzatý. Prehánky, vlhko a hmla nás privítali v chladivej náruči a zovreli tak mocne až sme im chceli veriť, že to nemyslia v zlom. Moja zelená bunda, na ktorej sa po krátkej chvíli začali robiť mokré fľaky, ma ale presvedčila o ich pravom úmysle. Nakoniec ani sychravosť počasia nás neodhovorila od našej prechádzky. Ubytovaní, prezlečení a posilnení croasantom sme vyrazili.

Asfaltová cesta nás previedla dedinou a za miernym kopcom sme prešli na lesnú cestičku, ňou nás zas sprevádzal škriatok Stamichman so svojími príbehmi na tabuliach a samozrejme všade prítomná hmla.

Tento výlet pre mňa znamenal niekoľko prvotín a jednou z nich bola jazda lanovkou. Už len pri tejto predstave sa mi rozklepali kolená, no keď sa nás pani za okienkom spýtala, či chceme ísť naspäť bobovou dráhou, vygúľala som na ňu oči a zarazila vzlyk niekde pri druhom hrudnom stavci. Jej pobavený úsmev si budem pamätať ako červený výkričnik na veky vekov, no okrem neho nám dala návrh, aby sme si lístky späť kúpili až navrchu. Vďačne som to prijala a zdesene hľadela na dvojsedáky lanovky.

Hojdanie, vŕzganie, pohyb a chlad, no a samozrejme hmla, ktorá sa gúľala svahom ani zlovoľný mrak požierajúci všetko živé. Rukami i nohami som obopla železný držiak a pokúšala sa upokojiť pohľadom na vracajúce sa prázdne dvojsedačky. Nepomáhalo to veľmi.  

Napokon sme vystúpili, spravili zopár neistých krokov dreveným chodníkom, ktorý bol lemovaný ihličnami a boli sme v cieli.

Monštruózna kovová konštrukcia zahalená hmlou, ani čoby bielými krídlami labute, sa nad nami hrdo vzpínala a vyzývavo sa pýtala: „Tak čo, ste pripravení?“

Oceľový klapot topánok a tisíce kvapôčok rozprášených do okolia nám robilo spoločnosť počas pokorného stúpania nahor.  Očarovane sme sa rozhliadali. Biela masa ničoho nás spolu so železným kolosom zovrela a my sme mali pocit, akoby sme boli stratení. Uzavretí v akejsi inej dimenzii. Bolo to neuveriteľné, priam dych vyražajúce a nie iba kvôli veľkej vlhkosti odražujúcej sa na mojich mokrých vlasoch.

Krok po kroku s dlaňou položenou na mokrom a studenom zábradlí sme sa nadšene obzerali. Mala som pocit, že ak natiahnem ruku, doslova sa dotknem pierok bielej labute, ktorá nás schovala. Zakaždým sme sa strhli pri neočakávanom zvuku hrozivo umocneným hmlou. I dopad kvapky na kovový stĺp totiž znel ako ohromujúci hurhaj.

Ako sme vystupovali do výšin beloby, prešli sme popod hada z lanovia, ktorý slúžil na zrýchlenú cestu skrz dvojicu poschodí. Nahor, alebo nadol, ako si kto trúfa. Moja adrenalinová polovička sa našťastie nechala presvedčiť, že v takom vlhku je nápad liezť tam rovnajúci sa samovražde. Pokračovali sme teda cestičkou.

Na samom vrchu sa do nás oprel vietor a pripomenul mi premočené oblečenie, takže mnou minimálne raz prebehol mráz. No a taktiež sa nám mohol (za normálneho počasia) naskytnúť nádherný výhľad, avšak mne táto čarovná, chladná ničota imponovala omnoho viac. Neviem zdôvodniť prečo, ale malo to príchuť magickosti, takej príjemnej výnimočnosti a zvláštnosti, ktorá hrubou čiarou podtrhla túto návštevu.    

Ale čerešničkou tejto stavby nebol lanový had, nebola to ani šmýkalka vedúca z vrchu až dole, dokonca ani výhľad, ktorý sme nemali, ale možnosť stáť na pavučine z lán. Bola široká bezmála 5 metrov a dlhá 7m a keď sme sa na ňu postavili, mohli sme vidieť tú hlbokú priepasť pod nami. Vlastne pod tou pavučinou boli vrcholce stromov a nič viac. My sme to mali... ani neviem povedať, či ľahšie, alebo ťažšie, pretože sme videli len biely mrak. Fakt netuším, ktorý z pohľadov je horší. Vidieť tú výšku a uvedomiť si, že vysoké ihličnany sú ešte pod vami, alebo nevidieť nič a iba odhadovať.

Každopádne som mala tak rozklepané kolená a točila sa mi hlava, že nebyť mojej spoločnosti a tyče vedľa, asi by som šla po štvornožky. Áno, som veľmi odvážna :D .

Cestou späť sme sa ešte potúlali okolím a užívali si tajomnú prírodu. Tmavé ihličnany ostro kontrastujúce s vyblednutou trávou a hmlou nám robili sprievodcu azda počas celého túlania.

Podarilo sa nám nájsť aj oblasť, ktorá bola tak sýto zelená až sa nám nechcelo veriť, že je naozaj november. Zurčiaci potôčik, krištáľová voda a zeleň všade kam oko dopadlo. Hmla bola na ústupe, takže sme sa mohli kochať. Skutočne to vyzeralo ako z rozprávky.

Dalo sa tam blúdiť, túlať a prechádzať donekonečna, avšak v tomto období tma býva skoro a jediné po čom túžite je: ísť temným lesom kúpaným v hmle dolu. Preto sme sa pobrali späť k lanovke. Ako som hovorila, môj spoločník má rád adrenalín, takže na moje trucovanie, že bobami ísť naspäť nechcem sa iba uškrnul a hovoril, že si to musíme zažiť, že to je najdlhšia dráha v Českej republike. (Snáď nekecám). To mi teda rozhodne na nadšení nepridalo a ubezpečovala som sa tým, že pôjdeme v jedných boboch.

Lenže čo čert nechcel, nie neviem, či boby pre dvoch sú len vo vzťahu: rodič a neplnoleté dieťa, nemala som totiž možnosť to zistiť. Prišli sme k lanovke a všade bola tma. Všetko bolo zavreté. Nikde nebol nik, ani živej duše. Dokonca aj lanovku vypli. Mala som zato, že do piatej všetko fungovalo, avšak my sme tam boli mimo sezóny a ešte počas „covidového“ bláznenia, čiže časy boli asi upravené.

Ja som sa začala strašne smiať, pretože mi to pripadalo, akoby sa môj strach zhmotnil do tejto situácie.

„Toto si si určite vymodlila!“ Nadhodil priateľ a zúfalo hľadal variantu pre cestu späť.

Keďže hore už nebol ozaj nik a za polhodinu mala byť tma, neostávalo nám iné, iba ten kopec nejako zdolať. 5 kilometrov sa nezdalo tak veľa, keď sme sa pozreli na mapu. Za dve hoďky a dačo sme dole, aspoň to sme si mysleli.

Akonáhle začala padať tma a my sme zostupovali, začala žiaľ padať aj hmla. To sa stalo priam vražednou kombináciou, pretože verte, či nie, ale v lese, hoc na cestičke, lež s najbližším svetlom päť kilometrov pod nami, bola skutočná temnota plus viditeľnosť zhoršovala hmla (a to ona zvládla aj počas dňa).

No a tak sme so svetlami v mobiloch, rockovými vypaľovačkami a mapami.cz šli. Stretli sme pár áut, asi nejakých lesníkov, no tí sa len uškrnuli, alebo ani nezastavili, takže sme ostali na pospas vlastnému osudu.

Musím ešte podoknúť, že osud nám skutočne spriadal cestu od počiatku, pretože už pri kupovaní lístkov sme dostali možnosť lístok naspäť kúpiť až hore. Už vtedy nám niečo hovorilo: „Á vy si výlet užijete!“ Avšak nám vedomie, že sme zbytočne neutratili peniaze, trochu zlepšilo náladu.

Za mňa myšlienka na medvede nebola taká hrozivá, ako fakt, že sme šli hmlou, blatom a dole kopcom, čo bolo ako stvorené pre úraz. Panika ma mocne objala až vo chvíli, keď sme sa ocitli na veľkom, širokom priestranstve s jamami a hroznou masou blata. Naozaj stačil jeden pohyb, jeden blbý krok a už by ma nikto nikdy nenašiel, lebo by som sa skotúľala ktovie kam preč.

Viete ako je vo filmoch, hororové scénky, zúfalo sa obzeráte vôkol seba a neviete, kde je pravo a kde ja ľavo. Kedy je rovno a či ste sa neotočili a nejdete naspäť? Tak presne tak som sa cítila. Stratene. Videla som iba drobné kvapôčky hmly vo svetle môjho mobilu a vlastný dych, ktorý ich rozvíril. Našťastie môj priateľ si zachoval chladnú hlavu a vyviedol nás z toho ničoho vôkol. Ísť cestičkou medzi stromami bolo už omnoho príjemnejšie.

„Hlavne sa pozeraj pod nohy a nie kol seba, nech sa nezľakneš konáru stromu.“ Hovorila som si v mysli, celkom to pomáhalo, lež napokon som sa aj tak do tej temnoty musela pozrieť. Navigácia totiž nahlas riekla: „Zabočte ostro vľavo.“

Ten pocit, keď sme zasvietili mobilmi na „cestičku“ s kriakmi do výšky pásu a hustým stromoradím nám vzal temer všetko odhodlanie. Skúsili sme podísť o pár metrov, snáď to teta z mobilu nemyslela vážne...

Žiaľ myslela.

Nadávky sa nám už dávno minuli, no počas strmej cesty nadol sme si znova oživili náš repertoár. Nakoniec to bola cesta svahom, takže to šlo, jedine ten začiatok vyzeral tak nemilosrdne. Pri dorazení k nejakej tej civilizácii, teda asfaltke sme ju skoro pobozkali a zakončili našu púť v prvom bare. Musím povedať, že pivo mi nikdy nechutilo viac :D.

Živí a relatívne zdraví sme prišli aj na penzion, nabrali silu a využili aj časť druhého dňa na prechádzky. Žiadna veľká túra sa už nekonala, beztak sme našli krásne miesta. Dokonca sme videli aj okolie, bolo totiž prenádherne slnečno. Vodopád, či „tarzánia“ alebo mamutia dráha. Určite tam boli mnohé miesta, ktoré sme nestihli pozrieť, lež čas je neúprosný a preto sme s prísľubom brzkého návratu cestovali domov.