Veľakrát odkladaný výlet do Londýna sa nakoniec predsa konal. Bolo by smutné, keby hlavný cieľ mojej dovolenky nebol splnený. Skupinka sa nám rozrástla, nešli sme len ja a brat, ako bolo plánované, ale pridal sa aj ocko. V trojici sa stále lepšie cestuje.
Po necelých dvoch hodinách sme pricestovali do Victoria station, až neskôr som zistila, že táto stanica je akýmsi hlavným cestovným uzlom. Možno aj preto sme z nej boli tak unesení. Jej veľkosť a priestrannosť sa dala porovnávať s letiskami. Myslím našimi, teda Slovenskými a Českými.
Prvé čo som zahliadla bolo niekoľko tabúľ s nespočetnými príchodmi a odchodmi vlakov. Veľa krámikov a občerstvení, vôňe prebíjajúce jedna druhú a miesiace sa dovedna. V strede onej stanice som sa točila okolo vlastnej osi a neveriaco pozerala na všetky strany a hľadala ten správny východ. Bol totižto na každej svetovej strane a ak by som sa pustila tým nesprávnym, no... našli by sme asi niečo iné, než sme si naplánovali. Tá stanica bola doslova ako svet vo svete a to sme sotva prišli do Londýna 😁 .
Po kúpení lístkov na autobus sme sa rozhodli, že sa prejdeme. Utratili sme 18libier, aby sme sa prešli po frekventovanej uličke Victoria street. Musím však podotknúť, že nakoniec sme tie lístky využili, iba bolo komické, že hneď po zakúpení lístkov sme vyrazili pešo.
Victoria street nám ponúkla presne to, čo sa od uličky v Londýne očakáva. Vysoké budovy, iné a omnoho užšie uličky, veľa áut a ešte viac ľudí nesúcitne idúcich oproti vám. Samozrejme hneď po prvých krokoch sme narazili na prvý povestný červený autobus a o pár krokov ďalej na červenú telefonnú búdku a stretli aj čierne taxíky. Behom pár krátkych minút som videla všetko to, čo som dovtedy pozorovala len vo filmoch.
Niekde som čítala, že Londýn je mesto, kde sa snúbi história s modernou a musím povedať, lepšie sa to asi nedá vyjadriť. I keď Neil Gaiman v knihe Nikdykde tiež celkom výstižne opísal Londýn: „Bylo to město, v němž o sebe zakopávalo staré a neohrabaně nové, ne nepřátelsky, jen bez vzájemného respektu.“
Monumentálne budovy ako Westminster palace, Buckinghame palace, Big Ben, National galery alebo majestátne miesta ako Westminster bridge, Trafalgar square. Boli samozrejmosťou pre človeka, ktorý je v Londýne prvý raz a má obmedzený čas na prehliadku.
Prenádherné parky, kde môžete stretnúť extrémne priateľské veveričky. Kačky prechádzajúce sa po tráve, mnohé holuby sediace na lavičkách a prípadne aj na ľuďoch sediacich na lavičkách 😃. Krásne čisté jazierka neboli ničím nevídaným a ani vznešené čierne labute, ktoré plávali po ich hladinách. Staré poskrúcané stromy, iba podtrhovali dlhovekosť tohto mesta a zeleň na každom rohu sa stávala podpisom londýnského parku.
Nadšená som bola z chodníčkov skrz aleje stromov. Mnohých pamätníkov a nádherne zdobených lámp. Skutočne celé toto mesto dýchalo históriou.
Trafalgar square a National galery
Týmto miestam músim dať samostatný popisok. Námestie plné majestátnych sôch bolo hostiteľom pouličných umelcov a domovom národnej galérie.
Spev z úst odvážnej slečny, hudba z reprakov rovnako statočnej kapely bola príjemným podmazom pre umelca, u ktorého sa brat zastavil. Prezerali sme si jeho drobné karikatúry a brat sa od neho nechal nakresliť. Obdivovala som ako rýchlo to dokázal onen umelec spraviť a tiež aj jeho suseda, ktorý uhlíkom kreslil na zem. Neďaleko nás bol aj muž, ktorý vás za pár drobných ostrihal na mieste. Teda prevažne chlapov, u žien by mal asi trošku problém, keďže to robil strojčekom 😀 .
Na národnú galériu potrebujete viac ako tri hodiny, toľko sme mali vyhradeného času my. Ja viem, zdá sa to neuveriteľné, no sotva to stačilo na prezretie jednej výstavy a nájdenie zopár skvostov. Akými boli napríklad Van Gogh a jeho svetoznáme slnečnice, Picassov portrét alebo iní umelci, ktorých diela sme stretli pri hľadaní tých dvoch a ich mená si už bohužiaľ nepamätám.
To bola z rýchlika prezretá pamiatková časť Londýna. My s bráškom sme sa rozhodli nájsť niečo, čo bude špeciálne pre nás. Forbidden planet, Orbital comics, Kings cross station. To boli miesta, kam naše kroky mierili. Počas cesty cez parky sme sa stihli zúčastniť nejakej trápnej súťaže Azijatov o maľby alebo čo. Bratovi sa totižto páčilo dievča, ktoré to organizovalo a ani vďaka jeho šarmu sa nám nepodarilo vyhrať 😃. Tiež sme prechádzali okolo divadla, kde sa práve hral Harry Potter a prekliate dieťa.
Forbidden planet a Orbital comics boli dokonalé miesta, kde sa dve kreatívne a fantazíjne duše mohli dokonale zabaviť. Boli to obchody s komiksami a mangami, postavičkami z filmov a hier. Tam sme strávili dobré dve hodiny, ak nie viac 😀. Ocko sa už nevedel dočkať, kedy odtiaľ konečne vypadneme 😀. No my sme aj tak spokojne nakúpili do života veľmi užitočné veci a pomíňali libráče.
Naša ďalšia cesta viedla na Kings Cross station a smerom tam sme konečne využili naše drahé autobusové kartičky. Krvopotne sme si našli autobus, počkali naň a vydriapali sa do druhého poschodia, sadli pred predné okienko a sledovali cestu.
Niekoľkokrát mi zovrelo žalúdok, pretože som mala pocit, že sme práve prešli drobulinké auto pred nami a ono vzápätí vyletelo z útrob našeho autobusu. Okrem žalúdku som zvierala aj sedačku, ale to zas z iného dôvodu a tým bol ten, aby som sa na nej udržala. Šofér si totižto pomýlil svoju profesiu a predstavoval si, že je účastníkom nejakého divokého rallye a šialene rezal zákruty. Poviem vám v tej „ohromnej“ výške, v ktorej sme sa nachádzali, nami aj celkom ukážkovo hádzalo. Až vtedy som pochopila, prečo všetci sedeli dole 😀.
Avšak sledovať nočný Londýn z výšky dvojposchodového autobusu bolo zvláštnym spôsobom čarovné a celkom príjemné. Potom ale nasledoval nepríjemný okamih, keď sme počas zbesilej jazdy schádzali z druhého poschodia, cez schodíky ku dverám a modlili sa, aby sme to stihli včas. Nestihli :D. Našťastie zastávky boli len niekoľko desiatok metrov od seba, takže sme to zvládli dôjsť pešo.
A konečne Kings Cross station, pre tých, čo sú fanúšikmi Harryho Pottera určite známa stanica. Nachádza sa tam totižto krámik s všelijakými vecami z Pottera. Od sladkostí, cez šperky až po oblečenie.
Na tejto stanici sa natáčala scénka, ako Harry s Ronom prechádzajú na „rokfortské nástupište“. Avšak oproti Kings cross je historická budova st. Pancras a tá bola ukázaná ako stanica, kde sa ono „nástupište“ nachádza.
Čerešničkou na torte bola možnosť fotky pri „platform 9¾“. Tak sme si s bratom poctivo vystáli radu a urobili si fotku s košíkom plným hogwartských vecí, prútikmi v rukách a šálmi na krkoch, ako vrážame do steny 😀.
Londýn je veľkomesto bohaté na históriu a kultúru, ale tiež aj na dážď. Čo nám samozrejme nezabudlo pripomenúť. Niekoľkokrát do dňa. Takže okrem únavy a niekoľkonásobného zmoknutia som stihla aj prechladnúť.
Každopádne myslím, že človek má čo robiť, aby si vytvoril správny program a jeden deň je rozhodne krátka doba. My sme veľmi zľahka a veľmi rýchlo preleteli hlavné pamiatky a snažili sa ukojiť aj naše fantazíjne dušičky. Mnohým spomenutým a aj tým nespomenutým miestam som sľúbila svoj návrat a podstatne väčšiu pozornosť.
S príchodom do Gillinghamu, kde sme v tej dobe bývali sa náš výlet končil a môžem spokojne povedať, že bol vydarený. No a mne neostáva už nič iné, iba vám poďakovať, že ste sa prebojovali až na posledné riadky tohto príspevku a popriať pekný zvyšok akejkoľvek časti dňa.
Komentáre
Zverejnenie komentára