Múzeum duchov a povesti
Znavená, smädná a hladná som schádzala ku Karlovmu mostu. Aký bol dlhý a aký bol široký, toľko ľudí tam bolo. Naozaj som nevidela žiadnu škáročku, ktorou by som sa prepchala. Chuť prejsť sa po ňom ma teda hneď opustila a tak som uvažovala, čo ďalej. Možno to bola iba náhoda, možno to chcel osud, lež narazila som na jeden podchod. V jeho strede bol čierny bubák, pripomínal mi dementorov z Harryho Pottera a tiež som si spomenula na jedno múzeum, ktoré som už predtým chcela navštíviť.
Natešená a zvedavá som vošla do podchodu a narazila na nadpis Múzeum povestí /Ghost Museum. Dúfam, že ani nemusím hovoriť, ako mi ožili bunky. Všetka nepohoda z dlhého výletu bola preč a s novou chuťou „objavovať“ som vošla do krámiku. Milá pani mi predala vstupenku aj do múzea Alchymistov (k nemu sa ešte vrátim). Bolo mi úplne ukradnuté koľko to stálo, vedela som len toľko, že TOTO musím vidieť.
Súkromna prehliadka sa mohla začať. Vošla som do izby, stlmené svetlo, rôzne zvuky a predmety od výmyslu sveta. Knižnice s koženými knihami, nápisy po stenách, klavír, no pozornosť si ukradol ďalší „dementor“. Strážca povestí. Bytosť schovaná pod čiernym plášťom, vznášajúca sa nad obrovskou knihou, v ktorej sa skutočne písala najznámejšia povesť o vzniku Prahy. Čo vám to pripomína? Nie nečítate fantasy príbeh :D.
Povedľa stojanu s knihou, vyliezala zo steny čierna mačka. Hlbšie v miestnosti vychádzali zo steny všemožné hlavy, či ruky, rôzne potvory a k nim sa stále viazala nejaká povesť. V ledabolo postavených skrinkách ste našli maličké dvierka. Mohli ste cez ne nazrieť do ďalšieho príbehu, ktorý stvárňoval obrázok, alebo výjav v onej skrinke. Prípadne ste len nahliadli cez zväčšovacie sklíčko do očí zvedavca (teda svojich). Pozreli ste sa na memento morii, mňa osobne zašteklilo pri srdci. Pretože moja jedna postava z našich príbehov, práve kúzlu s takýmto názvom káže.
Klavír s duchmi nikdy nie je dobrá kombinácia. Preto som sa tešila, až zistím, čo za tajomstvo skrýva.
Vraj kedysi žil chlapec/varhaník židovskej viery, lež zamiloval sa do dievčiny kresťanskej rodiny. Nechal sa prepísať na kresťana, avšak rodičia onej devy, aj tak nechceli počuť o svadbe ani pol slova. Dali dcéru do kostola, kde ako mníška aj zahynula, pretože sa nakazila od žobráka nejakou smrteľnou chorobou. Mladý nešťastník sa vrátil späť k otcovi, prijal svoju židovskú vieru, lenže netrvalo dlho a nasledoval svoju vyvolenú. Žiaľ mu totiž vzal všetku chuť i silu do života.
„Nebesia“ alebo skôr vyššia moc nesúhlasila s jeho prebiehaním od viery k viere, preto ho potrestali. Každú noc vstáva zo svojho hrobu a so svojím jediným „priateľom“ démonom, príde ku klavíru a hrá. Dlhé, smutné a zamilované piesne, ktoré ukončí až zvon oznamujúci jednu hodinu ráno. Potom sa navráti do hrobu a môže premýšľať o strate, bolesti a zahrávaní sa s vierou.
Tvorcovia tohto strašidelného miesta ho posunuli ešte o kategóriu vyššie. Nepozháňali iba legendy, ale upravili im aj prostredie. Keď ste stlačili akúkoľvek klávesu, ozvala sa melódia. Taká tá správna, ktorá vás chytila za srdce a príbeh o nešťastnom varhaníkovi znova ožíval.
Nutno mi ešte spomenúť čarovný kútik, kde ste si mohli pripraviť elixír položením ruky na stôl. Prípadne zahrať bábkové divadlo o Faustovi.
Ďalšia časť tohto múzea už bola menej poetická, nenašli ste tam už žiadne povesti, iba duchov z nich. Zišla som točitými schodmi do podzemia. Z hororov som dobre vedela, že niečo pod schodmi zaiste bude. Predsa som sa neubránila ľaku, keď sa mi na telefóne objavila akási tvár pri fotení schodov.
Mnohé okná, pootvorené dvere ukazujúce len kúsoček, stačiace však na navodenie strachu. Mŕtva nevesta bez hlavy, sediaci vodník za rohom v skutočnej veľkosti. Strašidelný škriatok v podobe dieťaťa a mníška skláňajúca sa nad ním, či len desivo poskrúcaná kostra, priviazaná o stenu. To všetko ste tam mohli nájsť.
Poviem vám, bolo to dokonalé. Každá trochu fantazijná myseľ si prišla na svoje. Urobili to celé formou hry, museli ste hľadať a byť pozorní. Úžasné. Určite by som neľutovala ísť tam znova. Dokonca aj teraz, keď si prezerám fotky, vidím veci, ktoré som predtým nevidela.
Múzeum Alchymistov
Čo si predstavíte pod pojmom alchýmia? Nie, nie sú to čary. V prvom rade je to veda a teda veľa učenia.
Čo potom čakať v múzeu o Alchymistoch? Knihy, skúmavky, kostry, pece a samozrejme nechýbalo veľa textov, ktoré približovali život alchymistu Edwarda Kelleya a jeho okultne ladeného priateľa Johna Deea.
Obaja sa naháňali za neskutočnom. Veľa sa v múzeu dozviete o ich anjelskom jazyku, či seansách s anjelmi. Samozrejme nechýbajú ani nesmrteľné pokusy vyrobiť homuncula, alebo kameň mudrcov.
Točité schodisko vo vysokej veži vás privedie pred červené dvere, ktoré sú vstupom do laboratória už spomínaného Edwarda Kelleya. Okrem siahodlhých textov, nájdete tam aj napodobeniny v životných veľkostiach oných dvoch okultných spojencov.
Veľa knižníc, veľa zvitkov, popisov a samozrejme skúmaviek, či skleneného „potrubia“ kde sa tvorili elixíry pre homunculov. Ak mám byť úprimná, toto múzeum ma nenadchlo až tak veľmi, ako to o Duchoch a povestiach. Nuž čo, nemôžu ulahodiť každému.
Prehliadka mala aj druhú časť a to priamo pri pokladni. Čakali vás ďalšie texty a vyobrazenie slnečnej sústavy, s ktorou ste si mohli potočiť ako sa vám zachcelo. Tak isto jedna miestnosť, ktorá bola skvost celého múzea. Skutočné vykreslenie magickej seansy, za ktorú by sa nemusel hanbiť nie jeden fantasy či sci-fi film.
Tak a týmto môj výlet končil, snáď ste sa dostali aj vy na koniec tohto článku. Prajem vám krásny zvyšok večera a ak som vás dostatočne navnadila, tak nižšie pridávam aj stránku oných múzeí.
Komentáre
Zverejnenie komentára