Noc Samhainu a trúchliaci prízrak

 

            „Niekto v slzách, niekto s úsmevom. Iný v maske, niekto skokom cez oheň. Možno v piatok, možno sláviš dnes. Možno všetky tri dni.

            Vedz však jedno, drahý priateľ, do temnoty noci sa neradno v týchto dňoch pridlho dívať. Ľahko sa totiž môže stať, že aj ona uvidí teba.“

            Mladá žena s odfrknutím zavrela knihu. Našla ju medzi harampádim niekde v antikvariáte. 

            Nevedela vysvetliť svoje podivné pohnútky. Prečo si tu knihu vlastne brala? Načo jej bude? Vlastne, keď sa nad tým pozastavila, vedela prečo skončila u nej doma. Bola to akási forma jej trúchlenia.

            Pri akejkoľvek emočnej nestabilite sa uchyľovala k veciam, ktoré v jej očiach predstavujú temnotu. To mala byť aj táto kniha. Avšak nevzalo ju to do takej temnej náruče, ako si priala, vlastne ju to celkom sklamalo. Beletristicky podané vecné rady k čarovaniu, lež ona nebola žiaden čarodej. Bola len jedna nešťastná žena.

            Vstala od stolíku, vzala zošit s perom, zapaľovač, sviečku, fľašu s červeným vínom a jablko. Hodila na seba kabát.

            „Rázcestie troch ciest?“ Aspoň to málo sa písalo v každej knihe, ktorú doposiaľ čítala. Schválne si prenajala chatu na samote. Blízko hustého lesa. Nejaké rázcestie tam zaiste nájde a keď nie, tak bude musieť stačiť to, kde sa svojej myšlienke rozhodne dať šat.

            V tento epický deň a či skôr noc sa rozhodla byť sama. Nemala chuť sa usmievať, nechcela tancovať, chcela trúchliť. Chcela sa lúčiť so životom, ktorý skončil skôr, než mohol začať.

            Hnedé oči jej v zrkadle skĺzli na oblasť brucha. Ešte pred pár dňami v nej rástol život a teraz po ňom ostala len krvácajúca rana. Trpké slzy jej zahmlili pohľad.

Vyrazila.

            Ak by jej smútok nezvieral žalúdok a pred očami nevisela myšlienka rituálu, možno by si aj užívala okolie. Možno by ju šušťanie popadaného lístia pod nohami dokonca aj upokojilo. Možno by praskanie halúzok neznelo nepriateľsky. Možno by ju nočný vánok nechladil, tak ako ju chladil. Ona nehľadiac na nič, kráčala vpred.

            Rázcestie nebolo miestom, kde sa zastavila. Malé jazierko obkrúžené stromami a obrovský spln zrkadliaci sa na hladine. Bolo to dokonalé, priam magické. V jednu noc sa spojila dvojica mocností. Spln a samhain. Mohla si priať snáď niečo lepšie?

            Podišla k jazierku a posadila sa tesne k jeho okraju. Zapálila sviečku v kahanci a položila ju vedľa seba. Povedľa ležalo víno a po jeho boku jablko. Žmolila v rukách zošit s perom a dívala sa do nočnej hladiny jazera. Všade bolo ticho, až desivé ticho a ona nemo hľadela pred seba. Mala v hlave toľko myšlienok, toľko slov, ktoré by chcela napísať, lež v tomto okamihu na papier nedokázalo ísť žiadne.

            „To je tak nefér!“ boli to nakoniec pery, ktoré spustili tok emócií. „Prečo sa s tebou už musím lúčiť? Veď...“ zajakávala sa a hrdlo jej sťahoval žiaľ. „Nestihla som ťa ani spoznať a už ťa mám poslať preč? Príliš skoro si odišlo. Príliš skoro si ťa vzali za oponu.“

            Zavzlykala a sklonila hlavu ku kolenám, ktoré si objala a nariekala. Triasla sa a bolesť v jej vnútri rástla. Rozširovala sa ako chlad pokročilej noci. Až keď obludný kŕč povolil a ona dokázala utrieť slzy, vzala fľašu vína a dlhými dúškami si ovlažila hrdlo. Jablko opatrne položila na hladinu jazera. Chvíľu sa tam točilo, akoby tancovalo na neexistujúcu pieseň a až sa upokojilo, ostalo voľne ležať na hladine.

            Znova sa napila a otvorila zošit.

            „Môjmu bezmennému dieťaťu.“ Začala písať: „Nemáš tvár, nemáš pohlavie, nemáš hlas. Momentálne si len predstava toho, čo mohlo byť. A ja ti nedokážem povedať viac, než to, že ma to hrozne mrzí. Hrozne ma mrzí, že si si muselo zažiť bolesť, že ťa moje telo z nejasných príčin začalo zabíjať. Vzalo plodovú vodu a pomaly zadúšalo namiesto lásky, ktorú si malo dostať. Vedz, že mi je ľúto, že ťa nikdy neoslovím menom, že nikdy nebudeš počuť môj hlas, že sa nikdy nedozvieš, aká láska ťa tu mala privítať. Jediné, čo si od tohto sveta a vlastne aj odo mňa dostalo je - bolesť.

Mrzí ma to a neviem koľko slov budem musieť použiť, aby som mala dostatočný pocit, že som sa ti ospravedlnila. Za všetko. Za všetko čo malo byť a čo nie je. Čo je a nemalo byť.“

Opakom ruky si utrela slzy a znova sa natiahla po hrdlo fľaše. Akoby jej ten omamný nápoj dodával vôľu písať. Kvapky žiaľu jej po lícach neustále stekali a ona to už vlastne ani neriešila. Priložila hrot pera k papieru.

„Mám sa s tebou touto formou rozlúčiť. Sama som si vybrala list, pretože sa ním najlepšie vyjadrujú emócie. Akurát nič iné, ako ľútosť necítim. Prázdno, ktoré po tebe ostane je ohyzdnou jamou, ktorú plním svojimi trpkými slzami.

Prepáč mi to. Snažím sa ti poslať svetlo, aby si malo ľahšiu cestu za oponu, aby si to tam našlo a v tichom prianí, že tam ti už snáď bude dobre, píšem tieto riadky.“

Z vrecka si vytiahla servítku a vysmrkala nos. Poutierala líca, pretože už kropili aj papier a znova sa dala do písania.

„Prajem si, aby ti moja láska, ktorá ťa mala čakať na tomto svete bola ohňom, bola mostom na miesto, kam za tebou nemôžem. Prajem si, aby ti plameň tohto listu a slov v ňom, vytvoril krídla. Prajem si, aby si už nikdy necítilo bolesť. A sľubujem ti, že hoc bez mena, lež navždy ostaneš v mojom srdci. Buď zbohom.“

Zovrela pery do úzkej čiarky a prekonala pár dlhých vzlykov. Škrtla zapaľovačom a oheň sa zahryzol do vytrhnutého papiera zo zošita. Predstavovala si, ako sa jej slová skrz plamene prenášajú k jej nenarodenému dieťaťu. Z papiera ostal len popol, rovnako ako z telíčka jej dieťaťa, rovnako ako z jej z srdca.

Zdvihla uslzený pohľad a zabodla ho pred seba. Ani si neuvedomila, že hľadí do temnoty lesa. Dlhé minúty, možno aj hodinu a vôbec ju nenapadlo, žeby sa v tej osudnej noci mohol skrývať ešte ktosi ďalší. Nevnímala, ako chladne vzduch, zimomriavky jej nahnal až plač. Malé dieťa zaplakalo v čierňave stromov.

Vyskočila na rovné nohy a plytko dýchala obzerajúc sa vôkol seba. Obláčiky pary sa odlepovali od jej pier. Kroky. Mnoho krokov. Všade okolo. Práskanie halúzok, šušťanie opadaných listov.

Otáčala sa, snažila sa vidieť v temnote viac, než by mala chcieť. Kto si z nej robí srandu? Kto je taký blázon, že v noci halloweenu ide do lesa namiesto na párty do mesta?

„To nie je vtipné!“ skríkla do húštia.

Znova sa ozval plač a jej sa zatriaslo vnútro. Nemohla to vedieť. Svoje dieťa nikdy nepočula. Narodilo sa mŕtve a predsa sa jej zasekával v hrdle dych. Vzala kahanec zo sviečkou a rozbehla sa smerom, odkiaľ vychádzal plač.

Vzďaľoval sa. Akoby s tým dieťaťom niekto utekal, no už nepočula kroky. Len plač, ktorý náhle zmĺkol a vlastne s ním i celé okolie. Hovorilo sa tomu ohlušujúce ticho. Srdce jej bilo, oči ostrili do temnoty a dych sa skracoval. Chvela sa, lež nie zimou, ale strachom? Strachom o dieťa, ktoré mala zachrániť? O jej dieťa? V hlave mala zmätok. Teraz tam nesídlila realita. Všade bola iba hmla a príliš silné emócie.

Nesmelo vykročila a tichým hlasom zvolala: „Haló! Kde si? Ozvi sa!“

Pred tvárou sa jej náhle zjavila ďalšia. Bledá, sinavá, azda ani nepatrila do tohto sveta. S otvorenou papuľou skríkla, lež ten hlas sa ozval odvšadiaľ a spolu s ním sa celé okolie prebralo do enormného hurhaju.

Mladá žena ľakom odskočila. Možno to bol osud, možno vyššia moc, no noha sa jej podkĺzla a ona hlavou tvrdo narazila na ostrý kameň. Už nedostala možnosť prekonať stratu, prekonať bolesť a pozviechať sa zo dna náreku. Nastala tma. Večná tma, ktorú už slnko nikdy nepresvieti.

Keď otvorila oči, strach bol preč, iba dlaň bledého ducha. Bola to stará, smútkom väznená žena. Pomohla jej vstať. Lež jej telo už ostalo ležať. Bolo mŕtve.

„Možno sa pýtaš, drahý priateľ, čo sa tu vlastne udialo. Temnota zazrela nešťastnú dcéru slnka a vzala si ju k sebe. Žiaľ priťahuje ďalší a počas noci samhainu, kedy je závoj medzi svetmi tenší, než v iné dni sa stalo presne to, pred čím som varovala. Na volanie strápenej duše odpovedala entita za oponou.

Armáda temnoty sa rozšírila o ďalšiu nešťastnú dušu. Keď niečo hrozne chceš vidieť, zvyčajne sa stáva, že to uvidíš. Hoc mladá žena ani sama netušila, čo vidieť chcela, no siahala po temnote a tá sa natiahla po nej. Rovnako ako hladina jazera, všetko má dve strany. Pamätaj na to, až pôjdeš v magickú noc znova von."

Bavia vás tieto naše poviedočky? Chceli by ste ich viac? Podeľ sa s nami o svoj názor v komentároch. 

Ďakujeme ti za tvoj čas.