Lednice – Štátny zámok

Zámocký park a Reprezentačné sály

 

„Zámek v Lednici patří k nejproslulejším zámkům. Je skvostně vystavěn jako letní sídlo knížat z Liechtensteinu a v zemi nemá rovného.“

Časopis Moravia, 1815

            Jasný, veterný, sobotný deň bol, ako stvorený pre prechádzku v zámockom parku Lednice a následnej návšteve jeho rovnako nádherného zámku. Obliekli sme sa, sadli do auta a vyrazili.

            Ľadový vietor a štipľavý vzduch, akoby sa mal čochvíľa zosypať sneh, nás neodradil a my sme začali obdivovať krásy parku. Hneď pri vstupe do areálu na nás spoza ozdobných stromov vykukla časť renesančného zámku. Pýcha celej Lednice. Maslové steny, zdobené okapy i okenné oblúky nás pobádali ku vstupu. Prehliadka samotného zámku však musela chvíľu počkať, mali sme ju zakúpenú až o vyše dvoch hodín neskôr.

    Upravené stromčeky, upravené trávniky, široké prašné cesty. Temer som počula frkanie koňov a štrkanie kolies vozov, ktorými sa tu prevážala šľachta. Alebo...? V Lednici je vskutku možné previesť sa v dobových drevených kočoch po okolí zámockého parku. Lež to by sme tam museli prísť v hlavnej sezóne (leto), mimo nej tá možnosť žiaľ nebola.

            Prvou zastávkou bol skleník, ktorý mal byť zavretý, no aj tak nás privítal s otvorenou náručou a my sme sa okrem zohriatia išli pokochať tamojšou flórou. Teraz si hovorím, že som si mohla aspoň odfotiť názvy tých stromov a kvetov, pretože zapamätať si to je nad moje schopnosti...Ehm. No môžem vám povedať jedno, bola tam rastlina, strom skrútený do výšav ako had – alebo drak bez krídiel a mal okolo 400-500 rokov!

            

        Park bol skutočne obrovský a honba za slnečnými lúčmi na hladine vody, či v korunách stromov, alebo len na za výhľadmi z akých sršal pokoj, bola splnená. Všetko toto nám park ponúkol. 

        Krásne upravené cestičky nás doviedli až k Minaretu. Stavbe, o ktorej sa vlastne ani nevie, prečo bola postavená. Niektoré jazyky tvrdia, že na truc Aloisa I., pretože mu neschválili kostol, tak postavil mešitu.  Využívaná však bola ako rozhľadňa. K jej najvyššiemu bodu vedú 302 schodov. Nie, neliezli sme to, pretože sme prišli mimo sezónu a všetko bolo zavreté.

       Až na stánok s vareným vínkom! Ďakujem bohom za tie dary! :D Duch Vianoc sa spokojne uškŕňal, kým som rovnako spokojne popíjala svoj teplý nápoj. Prvý v tejto sezóne!

            Okrem kočov, v ktorých sa môžete previesť parkom v letnej sezóne tu je možnosť prehliadky z paluby lode. Celý park totiž pretínajú jazierka. Musí to byť ohromný zážitok – my si poň dôjdeme až ďalší rok v lete.

            Rozkokošení z prechádzky sme zabudli na čas a temer nestihli našu prehliadku. Dobehli sme päť minút pred začiatkom!

     

       Vstupná hala nás vzala do dreveného objatia. Ručne vyrezávané drevené zábradlie trojposchodových samonosných schodov. 

    Neuveriteľné zdobené drevené stropy, či trojposchodový luster. S úžasom som obdivovala ručnú prácu na zábradlí a vznešenosť pozláteného lustra.

           

         Na chodbe ozdobenej parohmi a vypchatými dravcami na svojich bydielkach som sa pozastavila pri jednorožcovi. Nemal tam čo hľadať a predsa tam bol. Moja myseľ už vytvárala príbeh, prečo sa tam nachádza. Naša sprievodkyňa ma však zastavila poverou, podľa ktorej hlava jednorožca slúži ako strážca rodiny Liechtensteinov a ich zámku. Povrávalo sa, že tam, kde neprežíva symbol jednorožca (v akomkoľvek vyobrazení), príde pohroma.

        Na prehliadkovom okruhu sme tajili dych nad každou drevárskou prácou. Honosnými točitými schodmi do podlažia, kde mali izby deti. 

(Čínsky pokoj)

        
        Čínsky pokoj s pôvodnými tapetami, ktoré mali vyše sto rokov a vyzerali obdivuhodne!

(Tyrkysový sál)

            S manželom sme sa však zhodli, že najúžasnejšia bola ikonická tyrkysová spoločenská sála. Nespomínam si na zámok, ktorý by mal tak zvláštnu miestnosť. Ak mala byť výstredná, používala sa zvyčajne červená tapeta, ale tyrkysová? Boli sme ňou uchvátení. Tapety, poťahy na stoličkách. Všetko tyrkysové... Už len kvôli tejto miestnosti by ste tam mali vyraziť.

    Rozlúčka prišla v tanečnej sále, kde nám hral skutočný muzikant. Muž, ktorý pôsobil ako inventár zámku si hral na svojej gitarke piesne z onej doby. Bolo to milé spestrenie prehliadky, no a potom sme sa rozpŕchli do šedivého okolia parku. 

        Slnko už zapadlo a my sme sa rozhodli ukončiť náš výlet na neskorom obede „u Tlustých“. Skvelá reštaurácia, ktorú sme spoznali cez vysielanie „Áno, šéfe“.  Dokonca si tam viete zakúpiť aj nejaké mäsové dobrotky na doma.

    Ak sa teda rozhodnete spoznať Lednický zámok, park a jeho zákutia, určite si zaskočte aj na dobré jedlo.

            S prianím pekného víkendu a prvej adventnej nedele sa lúči Michaela.