Túlavé topánky ma zase raz zaviedli do Prahy. Myseľ vytvorila úžasný a samozrejme nesplniteľný plán, čo všetko chce mojim očiam ukázať. Zvládli sme len polovičku.
Prvé, čo musím poznamenať, Praha je skutočne hostiteľom mnohých kultúr. Zo všetkých strán sa na mňa valili cudzie jazyky. Angličtina, tam nemčina, zahalené moslimky, či šikmookí aziati a nakoniec ja 😅.
Sobota ráno, roztvorila som oči do „krásneho“ upršaného dňa. Nič nie je lepšie, než túlanie v daždi. No napriek tomu som plány nemenila a s tichým dudraním vyrazila. Už v električke som sa stretla s cudzokrajnými ľuďmi... teda bola som ním vlastne aj ja, ale vôbec mi neprekážalo nazývať tak druhých.
Pražský hrad . Prvé, čo ma na ňom zarazilo, bola kontrola ako na letisku. Skutočne ste si pred vstupom na hrad museli pootvárať batohy a prejsť detektorom kovov. Najprv ma to šokovalo a vystrašilo, no keď som si uvedomila, koľko a hlavne AKEJ národnosti tam chodí, pochopila som, že to bude asi nutnosť.
Bez ujmy na zdraví som prešla kontrolou a vyrazila tam, kam išlo najmenej ľudí. Do záhrad. (Možno to bolo vo väčšej miere aj kvôli dažďu, kto vie 😃 ). S hudbou v ušiach, aby som nepočula tých pomenej, no predsa otravných skupiniek ľudí s neustále rečniacim sprevádzačom, som kráčala upršaným parkom.
Predstavovala si, ako tadiaľ prechádzajú dvorné dámy a klopkanie ich topánok sa rozlieha žiarivou záhradou. Pozdraviť ma prišla nie jedna veverička, neohrozene prebehujúca zo stromu na strom, skrz celý trávnik.
Záhrada bola krásna, ale bol to len predvoj. Nevedela som sa dočkať hradu. Neisto som sa votrela do ohromných skupín ľudí, čakajúcich na fotku so strážami a pokračovala k pokladňam. Nervózne tam vydupkávala a snažila sa nezízať na množstvo ľudí predo mnou a za mnou a prechadzajúcich vedľa mňa. Taký dav! A ja sama uprostred neho!
Skľúčujúce.
S lístkami som vyrazila do hradu. Prvé čo som navštívila bola Katedrála sv. Víta. Už keď som čakala v nekončiacom, kľukatiacom sa rade (kým vojdem do vnútra) sledovala som démonov. Pomedzi dáždniky tlačiacich sa ľudí som pozorovala chrličov v rôznych zvieracích podobách. Niektoré však mali aj ľudskú tvár a prekvapením bolo, že daždové kvapky tým ženám nepadali z úst, ale z očí. Pôsobili akoby plakali, žialili nad svojim osudom.
Keď som vstúpila do katedrály, musela som zatajiť dych. Dĺžka kostola a výška lomených oblúkov. Ohromilo ma to. Hovorím ako laik, ktorým viac menej aj som. No predsa som dlhšiu chvíľu len stála a dívala sa pred seba. Umelci, podieľajúci sa na tomto skvoste si naozaj dali záležať. Dokonca aj človek neveriaci v božstvo, ktoré je chválené týmto chrámom, sa musí zastaviť a s pokorou uznať krásu tohto diela.
Ďalšia pre mňa zaujímava časť môjho výletu bola Zlatá ulička. Žili v nej poddaní a my sme mohli vidieť, ako si nažívali. Malinké domčeky označené len číslom a krátkym popiskom. A keď hovorím malinké, myslím skutočne malé. Z doby, z ktorej boli vykreslené sa veľmi hygiene nehodovalo. Teda v domčeku bol len suchý záchod, postel a prislušenstvo k danému remeslu.
Mňa osobne zaujal akýsi obranca v červenom. Nejaký strážny, ktorý dával pozor na ulicu. Potom tam bol filmár, či bylinkárka, ale čo ma najviac potešilo bola jasnovidka „Madame de Thébes“.
V Zlatej uličke ste si mohli prezrieť aj rôzne brnenia, či zbrane, alebo vyskúšať streľbu z kuše. Taktiež nazrieť do mučiarne. Železná panna, škripec, či iné nástroje mučenia. Ak by vám to ale nestačilo, treba ísť trocha ďalej a nájdete bielu vežu. Už pri vstupe vidíte visiace klece s kostrami a vchádzate do temnoty vtedajšieho veku.
Veža bola taktiež zvaná Daliborka. To meno si vyslúžila kvôli väzňovi, Daliborovi, ktorý tam bol dlhé mesiace, dokonca aj roky, väznený a mučený. Z dlhého pobytu tam sa vraj naučil hrať na husle. Jeho smutné a bolestné melódie počúvali mešťania a všetci, čo sa zdržiavali blízko onej veže. Čo myslíte, znejú hradom jeho elégie ešte dodnes?
Starý královský palác, Rožmberský palác, či Bazilika sv. Jiří. Nádherne výhľady, históriu, veľke sály, kde sa kdesi tancovalo, či miesta, kde sa pochovávalo a ako sa to robilo... To všetko najdete tam.
Po krásnej prechádzke na Pražskom hrade sa mi podarilo nájsť ešte dve zaujímavé miesta. Pre snílka, ako som ja, či Majka (hoc ona na tomto výlete nemohla byť) sú temer studnicou inšpirácie. Avšak o nich až nabudúce.
Komentáre
Zverejnenie komentára